TATRANSKÝ DOM - PERLA KARPÁT
Preklad z originálu knihy KÁRPÁTOK GYONGYE TATRAHÁZA od Dr. Kurthy László z roku1988, ktorý túto publikáciu s úctou venoval terajšiemu majiteľovi Vily Auróra . Z maďarčiny preložil Ing.Viliam Flachbart
....poznámka prekladateľa: v maďarskom originále sa pomenovanie Tatranský dom vzťahuje na : – kúpeľnú osadu, ktorá zanikla na jednu z víl tejto kúpeľnej osady, ktorá taktiež zanikla na pridruženú obec, ktorá sa toho času volá Mlynčeky
Predlov
O Tatranskom dome vieme všeličo, ale ešte viac je toho, čo azda nikdy nevyjde najavo. Ponáhľam sa preto s napísaním svojich doterajších poznatkov, lebo sa obávam, že odsúvaním zverejnenia týchto poznatkov o Tatranskom dome upadne do zabudnutia i to, čo sme o zrodení, o živote týchto prekrásnych kúpeľov, ako aj o vzniku pridruženej dedinky z hodnoverných prameňov zistili.
Prečo považujem za potrebné a dôležité oboznámiť maďarskú verejnosť s Tatranským domom? Preto, lebo maďarská verejnosť Tatranský dom žiaľ nepozná, nevie o tom, že jeho zakladateľmi boli Maďari a že Tatranský dom bol jedným z miest stretávania sa maďarskej duchovnej elity, a že pridružená dedinka, ktorá sa tiež volala Tatranský dom / jej dnešné meno znie Mlynčeky/ sa na cudzinecký ruch pripravila tak, že v letnom období parkujú zahraničné vozy, hlavne vozy z Východného Nemecka, takmer pri každom dome. S maďarskými hosťami sa tu môžeme stretávať len ojedinele, ale môžeme prehlásiť, že títo maďarskí hostia sú vracajúcimi sa obyvateľmi Mlynčekov.
Pri spracovaní tohoto prospektu mi ako prameň najlepšie poslúžil rukopisný záznam lekára Dr. Szelényiho Oszkára /syna zakladateľov/, napísaný v dňoch 28. júna 1896 až 2. novembra 1900, ktorý v chronologickom poradí zachytil tunajšie udalosti, príbehy a jednou z jeho najväčších zásluh je skutočnosť, že na základe knihy hostí, politikov, spisovateľov, umelcov. Tento rukopisný záznam sa volá“ Týždeň. Obrázkový časopis rôzneho obsahu. Rediguje Dr. Szelényi Oszkár. Vychádza každú nedeľu.“
Ďalším prameňom bol pánom Groszom Alfrédom, kežmarským profesorom telocviku, významným výskumníkom Tatier mne adresovaný list ba tiež odborná kniha „Minerálne vody a kúpele maďarskej ríše“ vydaná Maďarskou balneologickou spoločnosťou, ktorá vyšla v roku 1907. Zmieniť sa musím aj o knihe miestnych dejín, vedenej pri obecnej rade obce Mlynčeky /Chronica obce Mlynčeka/, ktorej tvorcom bol riaditeľ miestnej školy, pán profesor Anton Buzák. Autor býva v Mlynčekoch od roku 1958 a tak spracoval časti týkajúce sa minulosti dedinky na základe vypytovania sa starších miestnych obyvateľov. O krásnych kúpeľoch, ktorým vďačí dedinka za svoju existenciu sa takmer nezmieňuje. Tak je jeho konštatovanie, týkajúce sa založenia, od základu nesprávne. Píše, že dedinka vďačí za svoju existenciu mlynom. K tomu konštatovaniu dospel snáď v dôsledku mena obce – maďarské slovo „malmocskák totiž znie po slovensky „mlynčeky.“ Neskôr dokážem faktom, že v Mlynčekoch nikdy neexistovalo súčastne viac mlynov. Kronika však i napriek tomu obsahuje niekoľko konštatovaní súcich ako prameň, na ktoré v ďalšom poukážem i s označením prameňa.
Najhodnotnejším pramenným materiálom je ovšem majiteľom, Szelényi Gusztávom v roku 1901 vydaný prospekt, ktorý uvádza u jednotlivých budov ešte aj počet izieb. Podľa toho v roku 1901 pozostával Tatranský dom „klimatická liečebná osada a vodový liečebný ústav“ – rekreačné stredisko a letné sídlo v Spišskej župe, na úpätí Vysokých Tatier, z nasledujúcich budov:
Vila Tatranský dom 8 izieb Turistický dom 17 izieb
Poľovnícky dom 3 izby Vila Hygiea 12 izieb
Vila Iris 5 izieb Vila Auróra 6 izieb
Vila Diana 3 izby Vila Kossuth 3 izby
Vila Budapešť 10 izieb Vila Flóra 4 izby
Pastiersky dom 4 izby
Celkove teda pozostával kúpeľný komplex Tatranský dom z 11 budov so 78 izbami. Balneologickou spoločnosťou vydaný prospekt sa zmieňuje len o 73 izbách, z čoho možno usúdiť, že 5 izbovú vilu Iris v roku 1907 vzhľadom na jej technický stav už nebrali do úvahy. Naproti tomu je však faktom, že budova v tridsiatych rokoch ešte stála a len v prostriedku tridsiatych rokov došlo k zbúraniu. V roku 1901 vydaný prospekt osobitne uvádza možnosti zabávania sa, ako kaviareň, požičovňu , denníky, tenis, kolkáreň, kriket a rybolov.
Kde je Tatranský dom?
Tatranský dom sa nachádza v strede pomyslenej čiary, vedenej z Kežmarku k úpätiu Vysokých Tatier, vo vzdialenosti 7 km tu odtiaľ i tam odtiaľ. Podľa odbornej balneologickej knihy uvedenej ako prameň „ je Tatranský dom vybudovaný v údolí Kežmarskej Bielej vody, v strede ihličnatého pralesa...“. musíme to spresniť v tom zmysle, že Tatranský dom je vybudovaný na okraji ihličnatého pralesa, ktorý ihličnatý les tvorí súvislý celok až po Vysoké Tatry. Medzi vlastnými kúpeľami a Kežmarkom vznikla a rozširovala sa malá obec, od ktorej až po Kežmarok siahajú pekne obrábané polia. V priebehu času sa malá obec stavebne takmer zlúčila s kúpeľmi, veď v časti kde sa nachádzajú kuchynské záhrady kúpeľov, sú toho času krásne, viacpodlažné , luxusné byty, ktoré priamo priťahujú cudzinecký ruch. Vedľa Mlynčekov uháňa kryštálovo čistá voda potoka Kežmarská Biela voda, ktorého spád priamo núkal vodnú energiu. Najstarší vodný mlyn o ktorom vieme je približne 300 rokov starý. Na vek mlyna usudzujeme z veku tých dvoch stromov, ktoré označovali vchod od Rakús a vchod od Strání pod Tatrami. Ten prvý je dub, druhý je lipa. Vek stromov určil miestny hlavný lesník, ktorý každý rok pozbiera žalude duba, aby v lesnej škôlke vypestoval sadenice, doposiaľ však neúspešne. Ako zriedkavý je dub v tomto prostredí, to viem od skôr už spomínaného pána profesora Buzáka, ktorý tam každý rok zavedie svojich žiakov, aby pozbierali listy duba pre herbár. Starý mlyn mal rozhodne určitú- i keď nie bezprostrednú- úlohu pri vzniku Mlynčekov.
Ako vznikol Tatranský dom?
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia zriadil Szelényi Gusztáv kežmarský obchodník na Bielej vode moderný vodný mlyn. V dôsledku toho zavreli na 300 rokov odhadnutý starý mlyn. Dnes už sotva možno zistiť, koho nápadom bola rekonštrukcia budovy starého mlyna na rekreačné zariadenie. Rozhodne však dali majitelia – rodiny Szelényi a Kéler – na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia budovu starého mlyna do poriadku, v rámci čoho bola stará budova opatrená dvomi verandami: jednou na východ orientovanou, zhruba 5x5 metrov, divým viničom zarastenou, pekne vyrezávanou drevenou budovou, ako aj menšou, na západ orientovanou verandou. Ta prvá slúžila ako jedáleň rodiny a ako prijímacia miestnosť väčších spoločností, druha na popoludňajšie čítanie a rozhovory. Samotnú budovu mlyna vnútri rozdelili na dve väčšie a dve menšie izby a vytvorili v nej aj kuchyňu a priechod. Izba orientovaná smerom na západ bola pomenovaná „Wasserfallzimmer“ /vodopádová izba/, veď vodopád ostal neporušený i po uzavretí mlyna až do prostriedku sedemdesiatych rokov – až v tomto storočí bol potok preložený do iného koryta, zhruba pred kuchyňu zrekonštruovanej budovy mlyna a pred vodopádovú izbu. Vráťme sa do minulého storočia, keď do vybudovaného rekreačného zariadenia pozvali jeho majitelia aj hostí, ktorí vnukli Gusztávovi Szelényimu a jeho švagrovi, Kelerovi Pálovi, kežmarskému advokátovi myšlienku, aby v tomto malebnom prostredí vytvorili väčšie rekreačné zariadenie, akému sa vtedy hovorievalo „kúpele“.
Budovať začali v roku 1883. V tomto roku vybudovali dve budovy. Vtedy sa zrodila vila Diana a vila Budapešť, ktorá pri svojom zrode dostala meno vila Tatranský dom a svoje konečné meno – vila Budapešť- dostala len neskôr, keď vilou Tatranský dom nazvali hlavnú budovu. V nasledujúcom roku vznikla vila Auróra, ktorá v porovnaní s predchádzajúcimi bola už elegantnejšou a bola vybudovaná v sasko /zipserskom/ štýle. Poznámka prekladateľa: Nemecké slovo „Zipser“ znamená „spišan“. Tieto tri vily boli umiestnené na pravej strane vozovky vedúcej do Tatier. Na ľavej strane vozovky vybudoval Szelényi Gusztáv ešte osem budov – známy je však len rok vzniku jednej z nich, a to rok vzniku hlavnej budovy, vily Tatranský dom. Je ním rok 1889. Táto vila mala na prízemí jedáleň, pred ňou veľkú zasklenú verandu a biliardovú miestnosť, na poschodí boli prvotriedne obytné miestnosti. Na južnej strane priliehala k budove kuchyňa a komora.
Z ďalších siedmich budov bola Irisz a Hygies vybudovaná zrejme skôr než vila Tatranský dom, lebo Dr. Szelényi Oszkár v liste zo dňa 27. februára 1898 s týmito počíta ako s už existujúcimi budovami. Otázny je však čas vybudovania turistickej vily, lebo vo vyššie uvedenom výpočte táto budova nefiguruje, ale v skoršom liste zo dňa 10. októbra 1897 Napísanom Dr. Szelényi Oszkárom tento svojim rodičom kladie otázku: „...čo je s turistickým domom?“. Prízemie vily Hygies bolo kúpeľným domom, ktorý podľa už citovanej balneologickej odbornej knihy pozostával z väčšieho spoločného bazénu a štyroch kúpeľných kabín. Stavebný štýl turistickej vily je podobný štýlu víl Diana a Budapešť a vykazuje znaky slovenského stavebného štýlu: na seba uložené, sotva orezané brvná, ktoré sú trochu otesané len na miestach styku. Bola to poschodová budova s kruhovou chodbou. Zvonka bola natretá svetlo žlté s červenou ozdobou okolo okien a parapetu, poťažne zábradlia kruhovej chodby. Úlohou tejto budovy bolo zabezpečiť pre turistov možnosť lacného ubytovania. Dvere malých izbičiek sa otvárali na kruhovú chodbu. Spomenúť treba, že kúpele Tatranský dom mali vlastný prívod elektriny a vodovodu. Elektráreň poháňala tá istá Biela voda, ktorá bola zdrojom energie pre starý mlyn počas celých 300 rokov.
Milým farebným pútačom kúpeľov Tatransky dom bolo umelé jazero s ostrovom uprostred a okrúhlym pavilónom na ostrove. Na ostrov sa dalo dostať člnom, ale aj malý mostík s uzatvárateľnými dverami viedol na ohradený ostrov. Dobre to je vidieť na pôvodnej fotografii zdobiacej obal. Všetkých 11 budov teda malo dohromady 78 izieb, na 99. strane balneologickej odbornej knihy uvedené údaje však hovoria už len o 73izbách. Rozmiestnenie budov je zrejmé z náčrtku číslo 1.
Vzniká malá dedina.
Ako sa dozvedáme z listu významného bádateľa Tatier, Alfréda Grosza, napísaného roku 1962, vznikli kúpele Tatranský dom, s výnimkou víl Tatranský dom a Turista roku 1891. Mali podľa Dr. Szelényiho Oszkára 23 hosťovských izieb. Táto kapacita si už aj vtedy vyžadovala početný personál, najmä keď uvážime, že údaj 23 hosťovských izieb mohol byť vo vzťahu k daňovému úradu aj kozmeticky upravený údaj. Vila Tatranský dom a Turista totiž nemali ani spolu 50 izieb. Avšak údaj z roku 1907 vznikol v roku vypracovania kúpno-predajnej zmluvy, musel byť teda každopádne hodnoverný. Podľa kroniky vedenej na Miestnom národnom výbore sa dostavili k Szelényimu Gusztávovi začiatkom 1890-ich rokov zástupcovia tých šiestich rodín, ktoré sa po návrate z Ameriky chceli usadiť v Mlynčekoch. Žiadali, aby im Szelényi Gusztáv poskytol v blízkosti kúpeľov pôdu, kde by mohli vybudovať svoje domy, chovať dobytok, mohli gazdovať a kúpeľom dodávať mlieko, maslo, ale hlavne pracovné sily. Ponuka bola veľmi korektná a užitočná pre obe strany a tak došlo k usídleniu sa šiestich rodín v bezprostredne blízkosti kúpeľov, a to na ich východnom konci. Rozmiestnenie jednotlivých rodín znázorňuje bez uvedenia ich rodných mien náčrtok číslo 2. Podľa uvedeného išlo o nasledujúcich 6 zakladateľských rodín: Macsák, Pitonyák, Zoricsák, Szvacsák, Csikovsky a Krisák. Rodina Szvacsákovcov o niekoľko rokov opustila Mlynčeky, ale ostatných 5 tu našlo z dobrodenia kúpeľov svoje živobytie. Rodina Krisákovcov a Zoricsákovcov kúpila koč a vykonávala ním prepravu medzi kežmarskou stanicou a kúpeľmi . prevažná časť potomkov uvedených piatich rodín býva i dnes v Mlynčekoch.
Oproti šiestim domom roku 1890 mali Mlynčeky na začiatku tridsiatych rokov už 27 domov, koncom vojny však 49. To viem z toho, že stará budova mlyna, ktorú obývali potomkovia rodiny Szelényiovcov až do jej zničenia v roku 1945, dostala vždy posledné číslo domu. Podľa kroniky obce sa Szelényi Gusztáv snažil zlikvidovať svoje mlynčekovské nehnuteľnosti a predával čoraz viac pôdy a záhrad tým, ktorí sa tam chceli usadiť. Podotýkam, že začiatkom 1920-tych rokov v Mlynčekoch usadený Gregor Pitonyák videl pozemkovú knihu a v tejto bolo územie na ktorom bola dedina založená uvedené pod menom „Krautgarten“ čiže kapustníky. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Krautgarten“ znamená „kapustná záhrada“ . /Horeuvedeným sa mi snáď podarilo preukázať, že medzi vznikom dediny Mlynčeky a kúpeľov bola tesná príčinná súvislosť, predsa je tu však aj novšie zistenie, zase na základe listu Dr. Szelényiho Oszkára z 29. januára 1898. V tomto liste sa kúpeľný lekár dokazuje svojich rodičov, či je v potoku dosť vody a koľkokrát bol mlyn spustený. Táto otázka je dôkazom toho, že v Mlynčekoch bol naraz vždy len jeden mlyn a ani jeho kapacita nemohla byť plne využitá.
Život v kúpeľnej osade
Vďaka obetavej a svedomitej práci Szelényiho Gusztáva a jeho manželky Kamitschka Vilmy široká verejnosť rýchle objavila Tatranský dom. Tatranský dom bol miestom pravidelného stretávania sa spisovateľov, umelcov a politikov. Objavili sa o nich verše, fejtóny a články v novinách s Dr. Szelényi Oszkár, kúpeľný lekár, súril ich pozbieranie a vydanie v knižnej forme. Názov tohoto prospektu sa zrodil tiež ako výťah zo spisu oduševneného nadšenca. Tento pôvodne znel: „Pozdravujem Ťa Ty milá kúpeľná osada, perla Karpát: Tatranský dom“. Neviem od koho pochádzajú tieto oduševnené riadky.
Vďaka horlivosti Dr. Szelényiho Oszkára sú nám známe i mená niektorých významnejších hostí, ktorí tu pravidelne letovali. Porovnávajúc ich mená s Tolnai Világlexikonom, vydaným v roku 1930 môžeme konštatovať, že z roka na rok sa tu zišla elita duchovného života. /Poznámka prekladateľa: „Tolnai világlexikon“´= Tolnaiho svetový lexikón./ Okrem iných patrili medzi vracajúcich sa hostí barón Wlassich Gyula minister osvety Bánffyho vlády, Várady Antal básnik a dramatik, riaditeľ akadémie divadelného umenia, dramaturg Národného divadla. Tu sa v lete pravidelne zotavovala Tormay Cedil oslavovaná spisovateľka a básnička tohoto obdobia, Irányi Dániel vládny komisár národnooslobodzovacieho boja z rokov 1948-49, Endrody Sándor básnik, zberateľ slávnych „kuruckých piesní“ a konečne i Tóth Kálmán, spisovateľ a básnik, reformovaný duchovný sa často objavoval v Tatranskom dome.
Je zaujímavé zmieniť sa o tom, že v roku 1891 bol s podpisom „Dixi“ zverejnený v Karpathepost, vychádzajúcej v Kežmarku článok, ktorý opisujúc krásu Tatranského domu navrhuje, aby sa po Kežmarok už vybudovaná železnica netrasovala ďalej smerom na Spišskú Belu, ale cez Mlynčeky do Starého Smokovca. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo Karpathenpost´= Karpatská pošta./ Tento návrh sa na šťastie nerealizoval, lebo Tatranský dom by vpádom železnice stratil jeden zo svojich najväčších pôvabov, ticho, čistý vzduch a neporušenú prírodu. Ale táto železnica z hľadiska obsluhy kúpeľov Tatranský dom nebola ani potrebná, lebo – ako som to vyššie už opísal – rodina Krisákovcov a Zoricsákovcov sa zakúpením koča zariadila na výkon prepravy medzi Kežmarkom a Tatranským domom.
Tatranský dom sa stal okrem miesta stretávania sa politikov a básnikov i miestom stretávania umeleckých maliarov. To je samozrejmé, veď krásy prírody núkali umelcom témy priamo na podnose. Reťaz Tatier sa nikde neprejavuje v takej peknej harmonickej jednote, ako práve pri pohľade od Tatranského domu. Na ľavom okraji vyrastá z ihličnatého pralesa pôvabný tvar Slavkovského štítu, uprostred stoja vedľa seba do neba siahajúci Lomnický a Kežmarský štít sťa by manželský pár, ako som to počul od svojich kežmarských známych. Vedľa nich malá Kežmarská kopa, ako keby bola ich dieťaťom. Napokon uzatvárajú reťaz Vysokých tatier oblé línie vápenatých štítov Belanských Tatier. Tieto nazvali domorodci „Wetterwinkel“ lebo podľa ich pozorovania netreba počítať s dažďom keď sú tieto vápenaté štíty bez mrakov. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Wetterwinkel“ možno voľne preložiť ako „prorok počasia“/
Horské pásmo Vysokých Tatier smeruje celkove z východu na západ, pri Slavkovskom štíte sa však otáča na sever. Od Mlynčekov je viditeľná práve táto na sever smerujúca reťaz. Ak je pre reťaz smerujúca z východu na západ, ktorá začína Kriváňom charakteristická ohromujúca krása je pre reťaz, ktorú vidíme od Mlynčekov charakteristická harmonická krása. /Poznámka prekladateľa: v skutočnosti končí a nie začína reťaz smerujúca z východu na západ Kriváňom./
Keď píšeme o spoločenskom živote Tatranského domu, nesmieme zabudnúť na tradičné Anenské bály. Ako sa dozvedáme z poznámok kúpeľného lekára Szelényiho Oszkára, tieto Anenské bály prebiehali za veľmi elegantných formalít – efektné tanečné poriadky, elegantné pozvánky charakterizovali ich vysokú úroveň. Nie náhodou napísal denník Magyatotszág vo svojom čísle zo dňa 9. apríla 1898: „Tatranský dom je staré, milé, skromné miesto, ktoré nepochybne budí najlepší dojem u rodinne založených ľudí... kde Irányi Dániel našiel na tak dlhý čas rekreáciu a zábavu.“ /Poznámka prekladateľa: „Magyarország“´= Maďarsko./ Z pera Dr. Szelényiho Oszkára pochádza aj nám zanechaný údaj, že Tatranský dom má viac než 300 vracajúcich sa hostí.
A možno ešte jedna zaujímavosť pre ďalšie pokolenia: V tomto období si časť hostí zasielala posťeľnú bielizeň predom, lebo sa viazala na vlastnú. Na znak úcty voči vracajúcim sa hosťom pomenovali majitelia kúpeľov jednotlivé vily- i keď nie úradne, ale v domácom žargóne- menami tam letujúcich stálych hostí. Tak sa v starej korešpondencii dočítame o vile Láng, vile Kreuzell, ale ich stotožnenie je dnes už takmer nemožné. Jedine v jednom prípade súbežných pomenovaní je pravdepodobné, že vila Láng je totožná s vilou Iris. V starej korešpondencii je totiž reč u jednej umeleckej maliarke, o istej pani Marninengovej, ktorá prehlásila, že vilu Láng chce namaľovať spolu s jazerom. Obraz aj namaľovala- je v mojom vlastníctve- a je vzácnou pamiatkou preto, lebo vila Iris zbúrali ešte medzi dvomi svetovými vojnami vyfotografovaná nebola. Maľba je nádherným dôkazom toho, že pôvabná, harmonicky stvárnená hrazdená budova s verandou mohla byť jedným zo skvostov kúpeľov.
Referát o kúpeľnom živote Tatranskom dome nemôže postrádať spomienku na majálesy, ktoré sa v týchto kúpeľoch konali. Keď som za prítomností starších ľudí spomenul meno Tatranský dom, hneď obrátili reč na majálesy. Z ich vyprávania preto vieme, že miestom majálesov bol prázdny trávnatý priestor za vilou Diana. Na majálesoch hrala cigánska a požiarnícka hudba – víno, pivo, párky vniesli do osláv, na ktoré prišli mnohí aj z okolia, hlavne z Kežmarku, dobrú náladu. Dr. Szelényi Oszkár s dojímavou starostlivosťou radí svojim rodičom vo veci usporiadania majálesov odovzdaním skúseností získaných na jednom z bratislavských majálesov. Tam bolo možné dostať víno len v originálnych fľašiach, čím zabránili krsteniu vína vodou. O storočie neskôr sa už len usmejeme na jeho oznámení, že na jednom z majálesov Tatranskom dome pani Sonntagová podala pánu profesorovi Véghovi vodou krstené víno. Majálesy boli v móde ešte i medzi dvomi svetovými vojnami, len ich už neusporiadali pri vile Diana, ale naproti južnej strany vily Budapešť, na južnej strane vozovky.
Tatranský dom ako liečebná zotavovňa
V úvode spomenutá, mne ako prameň slúžiaca, o kúpeľoch maďarskej „ríše“ pojednávajúca balneologická odborná kniha uvádza na 99. strane, že v roku 1907 kúpil Dr. Muller kúpele a chce z nich vytvoriť liečebnú zotavovňu. Naproti tomu kúpeľný lekár Dr. Szelényi Oszkár v poznámkach svojho denníka uvádza už 28. júna 1896, že Tatranský dom poznali ľudia ako liečebnú zotavovňu už v roku 1896. Dr. Szelényi uvádza, že počas niekoľkých rokov navštevoval Gluckov vodoliečebný ústav, kde si osvojil spôsoby rôznych sedacích kúpeľov, zábalov a studenou vodou vykonávaných masáži. Tá istá poznámka v denníku svedčí aj o tom, že Szelényi bol zrejme v celej krajine známy ako odborník na vodné kúry.
Na jednom mieste píše že dostáva veľa listov, ktorých pisatelia chcú absolvovať v Tatranskom dome studenovodné kúry. Vo vode močili predtým pravdepodobne konáre ihličnanov, lebo jeden pisateľ listu vyslovene uvádza, že sa chce v Tatranskom dome kúpať v „krumholzi“ čo bolo podľa našich vedomostí pomenovanie kosodrevinových kúpeľov. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Krumholz“ = „kosodrevina“./
Tatranský dom sa stal teda počnúc rokom 1896 známym najprv ako vodoliečebný ústav. Údaj roku 1907 v balneologickej knihe je presný. V tomto roku bol spolumajiteľ Szelényi Gusztáv v dôsledku úmrtia jedného z majiteľov /Dr. Kéler Pál kežmarský právnik zomrel roku 1905/ nútený zo siedmych budov pozostávajúcu 73 izbovú liečebnú zotavovňu predať. Príčinou bol fakt, že Szelényi mal vtedy 62 roky a jeho synovia – všetci diplomovaní – nemali vedomosti o vedení hotelov. V roku 1907 sa prihlásil kapitálove silný Dr. Muller, ktorý prevzal zotavovňu. Rodina Szelényiovcov sa po predaji utiahla v starej budove mlyna. Táto mlynská budova bola vo vnútri luxusne vybavená majetok hodným štýlovým nábytkom a rodina tu trávila letá až do zničenia budovy, ku ktorému došlo v roku 1945.
Dr. Muller vytvoril z Tatranského domu v prvom rade pľúcne sanatórium. Napísať to treba preto, lebo v uvedenom období sa vo všetkých odborných knihách týkajúcich sa kúpeľov zdôrazňovalo, že chorí na TBC sú z nich vylúčení. Okolo 700 metrová nadmorská výška priťahovala aj chorých s rozšírenou štítnou žľazou. Nech je to akokoľvek smutné, ale z obchodného hľadiska bola liečebná zotavovňa ďaleko výnosnejšia, keďže bola v činnosti celoročne a nemala len sezónny charakter ako predtým. Dr. Muller sa zariadil vo vile Auróra, vilu premenoval podľa svojej ženy na vilu Helenu a ako taká figuruje v pozemkovej knihe i teraz. Helena zomrela v roku 1921 na TBC a Muller, aby sa zbavil pamiatky svojej manželky predal tatranský dom doktorovi Tutschovi, ktorý bol tiež pľúcnym lekárom. Tak fungoval Tatranský dom naďalej ako pľúcne sanatórium. Ako zaujímavosť spomeniem a spomína to aj miestna kronika, že počas prvej svetovej vojny bolo pľúcne sanatórium Tatranský dom prechodne činné ako vojenská nemocnica. Pravdepodobne s tým súviselo i to, že koncom vojny bolo veľa obetí španielskej chrípky i z radov obyvateľov dediny. Dr. Tutch viedol pľúcne sanatórium od roku 1936. Tento dátum je zaujímavý preto, lebo podľa v predchádzajúcom uvedeného môžeme v období rokov 1896 až 1936, teda presne 40 rokov, hovoriť o Tatranskom dome ako o liečebnej zotavovni.
Po smrti Dr.Tutscha jeho dcéra, ktorá nemala odborné znalosti, pľúcne sanatórium zlikvidovala. Tatranský dom sa na niekoľko rokov stal opäť sezónnou zotavovňou, pokiaľ ho neprenajala organizácii Hitlerjugend a do partizánskeho povstania pochodovali na jeho promenádach na povel ríšskonemecké deti.
Čo iného sa mohlo stať po vojne z Tatranského domu ak nie pioniersky tábor – veď predtým bývali počas šiestich rokov v starých budovách deti. Zmieniť sa tu musíme o Jozefovi Vrchovskom, ktorý bol počas 23 rokov starostlivým riaditeľom v minulom storočí vybudovaných kúpeľov. Mal dosť síl nielen na udržiavanie starých budov v dobrom stave, ale dal vybudovať ešte aj nové. /Nie obytné domy, ale obslužné miestnosti, učebňu, garáž a veľkú jamu na uskladnenie zeleniny./Najväčšou zásluhou Vrchovského bolo zistenie toho, že peňaženka pionierskej organizácie nestačí na údržbu starých budov, preto predal zamestnancom zotavovne na pravej strane cesty vedúcej do Tatier postavené vily Budapešť, Auróra a Diana a takto získané peniaze vynaložil na obnovu víl Tatranský dom a Hygiea. /Iris a turistická vila vtedy už neexistovali. Tú prvú zbúrali ešte v období medzi dvoma svetovými vojnami, kdekto druhá, drevená jednoposchodová vila sa stala po vojne obeťou požiaru./
Tri najstaršie budovy, ktoré sa dostali do súkromných rúk, boli starostlivými vlastníkmi sústavne dobre udržiavané a preto mohli nádejne očakávať ďalšie storočie. Vilu Tatranský dom, ktorá zdobí obal tohoto prospektu a ktorá bola hlavnou budovou zotavovne stihol osud zbúrania v roku 1985. ktosi totiž vymyslel, že v storočnej drevenej budove treba zriadiť sprcháreň. Od nepretržite tečúcej vode zhnili storočné hrady a na Vianoce roku 1988 štyri traktory roztiahli štyrmi smermi kostru budovy tvoriace brvná, v dôsledku čoho sa krásne, s veľkou starostlivosťou vybudovaná vila Tatranský dom zrútila ako hrad z karát. Takto potom ostala pionierskemu táboru pre detskú zotavovňu jediná budova, z kameňa vybudovaná vila Higiea. Zo starých 11 budov sa teda zničilo sedem, tri sú v súkromných rukách a jedna je detskou zotavovňou.
A čo sa stalo z malej dediny?
Rozvoj malej dediny započal v období medzi dvomi vojnami. Pokiaľ bolo v Mlynčekoch začiatkom tridsiatych rokov 27 domov, bolo ich o 15 rokov neskoršie takmer dvojnásobok, 49. V súčasnosti má dedina 140 domov s viac než 500 obyvateľmi. Treba teda povedať, že po vojne bolo v Mlynčekoch vybudovaných takmer 100 obytných domov a to nie hocakých. Hlavne na bývalej Mestskej lúke postavených osem luxusných chát je dôkazom toho, že miestni obyvatelia zistili jedinečnú krásu okolia a zamerali sa na cudzinecký ruch. Hlavne z Východného Nemecka dochádzajú masovo.
Cudzineckému ruchu do určitej miery bráni skutočnosť, že niet jedálne, len moderne vybavená krčma a dobre a dobre zásobovaný obchod s potravinami, v dôsledku čoho si hostia varia buďto sami, alebo obedujú v Tatrách za ďaleko mastnejšie ceny. Druhým obmedzujúcim činiteľom je skutočnosť, že obyvateľstvo nehovorí cudzími jazykmi, hoci personál potravinárskeho obchodu, vzhľadom na dlhoročnú prax, pomerne dobre rozumie nemčine. Z predchádzajúceho vyplýva, že tunajší ľudia sú pomerne zámožní. Treba ovšem vedieť i to, že stavebný materiál je tu veľmi lacný, potok Biela voda dodáva dedine nielen energiu a pitnú vodu, ale aj kameň a štrk. Treba vedieť, že od roku 1926 je v Mlynčekoch činný vodovodný závod mesta Kežmarok. V jeho pôsobnosti bola vybudovaná priehrada, za ktorou sa v priebehu 1 – 2 dní nazhromaždí veľké množstvo štrku. Jeho ťažba sa uskutočňuje tým spôsobom, že sa postupne otvárajú stavidlá priehrady a po odtečení vody tam ostane štrk výbornej kvality, ktorý potom vysoko výkonnými strojmi naložia do vlečiek a traktormi odvezú na staveniská. Stavia sa potom spoločnými silami – takmer každý sa vyzná v murárskych prácach – aj odborníkov je v Mlynčekoch dosť. Druhým zdrojom zámožnosti je usilovnosť ľudí. Tatranský dom ako zotavovňa už neposkytuje veľa pracovných príležitostí, ale tak mužov ako aj ženy zamestnáva v roku 1959 zriadené roľnícke družstvo, ktoré sa vo veľkom zaoberá chovom kráv. Pôda okolia je totiž pre pestovanie krmovín vynikajúca. Druhou stálou pracovnou možnosťou je v Kežmarku už asi 200 rokov činná textilná továreň Wein, ktorá sa t. č. volá TATRAĽAN. Táto veľká továreň môže zamestnať každý počet mužských i ženských pracovných síl. Príťažlivosť dediny pre ľudí, ktorí sa tam chcú usídliť zvyšujú okrem pekného prostredia lacné stavebniny, ktoré poskytuje nielen koryto potoka Biela voda, ale aj rozsiahly les rozprestierajúci sa nad dedinou, ktorý zabezpečuje drevo a to hlavne lacné drevo tak pre stavby, ako aj kúrenie v zime. A ešte čosi. V júli a auguste sú lesy plné jahôd a malín. Vitamínové starosti tu teda nie sú. Problematický je jedine len nedostatok stavebných parciel. Dedina sa rozprestiera na ľavom brehu potoka Biela voda. Na pravom brehu sú lúky plné kvetov a polia. Postavením čo i len jedného mosta by bolo možné i na pravom brehu zabezpečiť pre ďalšie storočie potrebnú infraštruktúru a stavebné parcely.
Zábava v Mlyčekoch.
Prvoradou zábavou v Mlynčekoch je samozrejme turistika. Ako som to napísal na začiatku prospektu, rozprestierajú sa Mlynčeky práve v polovici cesty medzi Kežmarkom a úpätím Tatier. Z Kežmarku je do Mlynčekov hustá autobusová doprava. Smerom na Vysoké Tatry však niet autobusovej prevádzky. Preto prídu bez auta do Mlynčekov len tí, ktorých privábi hlavne kúzlo Mlynčekov. Možnosť zábavy tu však je. Kežmarčania už dávno objavili Mlynčeky a pri dobrom počasí v nedeľu úplne zaplavia autami okolie Bielej vody. Potok ostatne nie je vhodný na kúpanie. Jeho voda má 5-10 C, vhodná je skôr len na umývanie sa. Mlynčeky však majú aj na krátkodobé plávanie vhodné dva rybníky, ktoré vytvorili v roku 1959 vybudovaním dvoch priehrad na jednom z prítokov Bielej vody, na začiatku dediny. Vzniklo tak jazero o rozsahu pol štvorcového kilometra s pomerne teplou vodou, ktoré naplnia kúpajúci sa v teplom počasí nielen v nedeľu. Z priehrady sa otvára očarujúci výhľad na Vysoké Tatry. Je síce pravdou, že raz za 5 až10 rokov tam umiestnia tabuľu s kúpanie zakazujúcim nápisom, tú však v priebehu niekoľkých dní odstráni pobúrená verejnosť.
Smutná udalosť.
Pre obsluhu Mlynčeky obklopujúcich lesov tu vznikla prostriedkom minulého storočia centrála. Pre vedúceho lesníka tu vytvorili v drevenej budove pekný 4 izbový byt s 4,5 x 4,5 m verandou. Horáreň sa nachádza asi na 1 km od vily Diana, na pravej strane cesty, vedúcej do Tatier. O 200 m bližšie než je horáreň je v lese biely mramorový obelisk, ktorý je dobre viditeľný i z cesty. Na obelisku je nasledovný nápis: „Pietna spomienka na Kácsy Kósch Annu a jej manžela Kácsy Hellner Samuela 28. a 29. apríla 1891.“ Dráme sa odohrala pred takmer 100 rokmi, o udalosti kežmarská Karpathenpost neinformovala, preto ju zverejňujem tak ako som to počul od svojej starej matky, ktorá mala v čase tragédie už 24 rokov, chodila do Mlynčekov, mohla teda aktérov poznať. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo Karpathenpost´= Karpatská pošta./ Medzi lesníckymi manželmi bol veľký vekový rozdiel, deti nemali. Muž bol starší. Do lesníctva prišiel ako praktikant mladý lesník a ľahko si možno domyslieť, že medzi mladými vznikla citová väzba. Jej hĺbku charakterizuje to, že 28. apríla 1891 večer došlo medzi manželmi k polemike. Anna sa utiahla do svojej izby, ale neľahla si. Vyčkala kým sa dom utíšil, opustila horáreň a odišla na miesto označené obeliskom, kde sa otrávila, v dôsledku čoho zomrela. Druhý deň ráno hlásil personál hlavnému lesníkovi, že Anna nespala doma. Manžel tušil niečo zlého a zavolal svojich psov, ktorí rýchle našli Anninu mŕtvolu. Manžel odniesol ženinu mŕtvolu do horárne, za pomoci personálu ju pekne položil na máry, potom odišiel na miesto tragédie a na tom mieste, kde jeho manželka zomrela sa ranou do hlavy zastrelil. Mŕtvoly rodina odviezla. Podľa našich vedomostí nechal biely mramorový pomník postaviť ten mládenec, ktorý nechtiac bol príčinou smrti dvoch ľudí. Pred niekoľkými rokmi sa ma terajší hlavný lesník, pán Melich, ktorý hovorí výborne po maďarsky opýtal, či mŕtvoly odpočívajú pod pomníkom. Vtedy som mu vyrozprával vyššie uvedenú udalosť. Od toho času sú pred pomníkom každý deň čerstvé kvety.
Po hlavnom lesníkovi tragického osudu mali mlynčekovské lesy vždy dobrých hospodárov. Krásnu drevenú horáreň udržiavali v poriadku a veranda bola často miestom lesníckych porád. Spomedzi lesníkov minulého storočia musím vyzdvihnúť mená Ferencsika, Dovjáka a vyššie už spomínaného hlavného lesníka Melicha, ktorým vďačia za mnohé aj samotné Mlynčeky. Žiaľ lesnícka centrála sa pred 10 rokmi presťahovala do novo vybudovanej lesníckej osady na upätí Tatier, ktorá je blízko kežmarských napájadiel a volá sa Žľaby. Z peknej horárne sa stal robotnícky hotel, jedáleň, odpočívadlo, žiaľ stav budovy je znepokojujúci. Na obnovu niet peňazí. Sú tu obavy, že krásnu budovu stihne osud vily Tatranský dom. Včera ma náhly dážď zahnal na verandu do i stave ruiny ešte krásnej budovy horárne a mohol som len hádať, ktorá bola Annina izba, z ktorej vyšla pred sto rokmi na svoju osudnú cestu.
Výstavba kostola v Mlynčekoch s happyendom.
Po smutnej udalosti nech pokračujem čímsi veselším zo života Mlynčekov. Treba vedieť, že obyvatelia Mlynčekov sú bez ohľadu na svoju straníckosť horlivými katolíkmi. Už aj v úvode spomínaná obecná kronika konštatuje, že prvá škola začala svoju činnosť v roku 1923 v byte Gregora Pitonyáka, ktorý byt bol pôvodne miestnosťou krčmy. Dobre si zapamätajme meno prvého učiteľa. Bol ním Jozef Bocskay. Niet záznamu o tom, že by boli v školskej miestnosti odbavovali aj bohoslužby, predsa však sa obecná kronika zmieňuje o duchovnom Jancsekovi, teda nejaká cirkevná pospolitosť tu už existovala. Podľa našich vedomostí veriaci Mlynčekov pred koncom druhej svetovej vojny dostávali duševnú útechu v susedných Rakúsoch, poťažne v Stráňach pod Tatrami a to v tamojších viac storočných katolíckych kostoloch. Podľa veriacich v Stráňach, je ich kostol už starší než tisíc rokov.
Po druhej svetovej vojne urobili z prízemia nám tak milej vily Budapešť jednu miestnosť, v ktorej postavili oltár, preniesli do nej harmónium, ale miestnosť bola malá pre vtedy podľa odhadu už viac než 300 člennú armádu veriacich. Farár dochádzal zo susedných Rakús, poťažne ho doviezol na jedinom zachovalom kočiari vždy ten veriaci, ktorý bol práve v poradí. Tento farár, keď videl obmedzený priestor, vyzval veriacich na usporiadanie verejnej zbierky a ich náboženskú horlivosť charakterizuje skutočnosť, že zberová komisia v priebehu jediného nedeľného odpoludnia – bolo to v roku 1947 – pozbierala na výstavbu kostola stotisíc korún. To bola v roku 1947 úctyhodná suma. Zdalo sa, že vec výstavby kostola je najlepšej ceste. Vybrali na výstavbu kostola najvodnejšie miesto, ktoré- podľa ich vedomostí – patrilo Kélerovi Tiborovi, kežmarskému advokátovi. Členovia výboru pre výstavbu kostola navštívili v Kežmarku Kélera, ten im však oznámil, že tento pozemok štát skonfiškoval a tak on nemôže dať nijaký súhlas na výstavbu kostola. Kéler Tibor požiadal členov komisie, aby zistili v pozemkovej knihe, na čie meno je na výstavbu kostola vybraná parcela zapísaná. Vtedy sa odohrala medzi stavebníkmi kostola a Kélerom veľmi pôvabná scénka. Predstúpil totiž vedúci výboru a povedal, že oni chcú postaviť dom Boží a to miesto ktoré „tam hore“, pričom ukázal na nebo, je ešte vždy zapísané na meno Tibora Kélera. Po tom dal Tibor Kéler s radosťou svoj súhlas na to, aby na mieste, ktoré bolo predtým jeho nemovitým majetkom, postavili kostol.
Začalo sa plánovaním, inžinier, ktorý mal veľké skúsenosti s výstavbou kostolov/ ak sa dobre pamätám Lipták/ vypracoval projekt v novogotickom štýle. Než by boli pristúpili k jeho realizácii, stala sa na jar roku 1948 čudná udalosť. Vedúcich cirkevného zboru predvolali do Kežmarku na žandársku stanicu, kde sa s nimi pekne porozprával jeden veľmi „prívetivý“ súdruh, ktorý vyjadril svoju nádej, že na výstavbu kostola určených 100 000 korún ponúknu na budovanie socializmu. Keď dostal zamietavú odpoveď, povedal im, aby si vec rozmysleli, do toho času ich ubytujú na žandárskej stanici. Zo záchytky ich na druhý deň predviedli a „prívetivý“ súdruh sa ich opýtal, či si to rozmysleli. Dostal opäť zápornú odpoveď. To sa tak opakovalo počas niekoľkých dní, kým nepredstúpil vedúci delegácie s tým, že oni by peniaze dali, ale cirkevný zbor by povedal, že peniaze prehýrili. Keby mohli dostať peknú potvrdenku o peniazoch, urobili by požadovanú ponuku.
S pekným potvrdzujúcim diplomom sa delegácia vrátila domov do Mlynčekov a zbor čakal 19 rokov, kým zákonnosť nedošla i tam. Vtedy žiadali vedúci cirkvi o prijatie u vtedajšieho prvého tajomníka Dubčeka, ktorý ich prijal a sľúbil im, že kým sa dostanú z Prahy do Kežmarku bude už 100 000 korún i s úrokmi za 19 rokov v sporiteľni. Tak sa aj stalo. Farár na najbližších bohoslužbách vyhlásil, že Pán vrátil svojim veriacim peniaze, ale tie stačiť nebudú, musí byť preto zvolaná nová schôdza. Tak ako predtým, pozbierali v priebehu jednej nedele ďalších 100 000 korún, okrem toho ponúklo roľnícke družstvo dopravné prostriedky a stavebné stroje. To sa stalo na rok roku 1968. Keď som tam bol v lete – v auguste – boli základy už hotové. Na šťastie neodsunuli tamojšie politické udalosti roku 1968 výstavbu kostola. Kostol bol vysvätený v novembri 1970. Vonkajšok neogotickej budovy chráni snehobiela ušľachtilá omietka, vnútri je 300 tmavočerveným zamatom potiahnutých sedadiel, elektrické vykurovanie, orgán, tri zvony, čo urobilo z kostola jednu a pamätihodností Mlynčekov. Napísať tu musím meno Gregora Pitonyáka, ktorý bol jedným z hlavných organizátorov a niekedy trpiacim subjektom výstavby. Bez jeho zaťa, Antona Macsicsáka a bývalého predsedu rady Jána Macsáka, ktorý bol vo funkcii 25 rokov, by kostol na miernom kopci nad obcou, na okraji lesa teraz nestál. Gregor Pitonyák sa žiaľ nedožil vysvätenia kostola – zomrel v júni roku 1968.
Doslov
Bez nároku na úplnosť bolo to najdôležitejšie, čo som chcel o Mlynčekoch a Tatranskom dome povedať. Isté je, že by sme v útrobách knižníc ešte našli materiál na túto tému, najmä v jednotlivých číslach Karpathenpost a jej predchodcu Késmárki Hírnok môžu byť poznámky o založení Tatranského domu, o jeho spoločenskom živote, na najdôležitejších skutočnostiach, ktorými sú čas začiatku zakladania, vývoj dediny a čas ukončenia výstavby tie však sotva môžu niečo zmeniť. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Karpathenpost“´= „Karpatská pošta, maďarský výraz „Késmárki hírnok“= „Kežmarský posol“./ Najdôležitejší údaj môžeme opäť získať z listu napísaného kúpeľným lekárom Dr. Szeléyi Oszkárom dňa 27. februára 1898, ktorý vtedy napísal, že pred 15 rokmi tu nebolo nič, len starý mlyn. Toto konštatovanie je dôležité z dvoch hľadísk. Prvé je to, že ako začiatok zakladania môžeme určiť 1883, ktorý dátum súhlasí s poznámkou Grósza Alfréda, veď on určuje ako rok výstavby prvých dvoch budov tiež rok 1883. druhým hľadiskom, k vôli ktorému je pre nás dôležité toto jednoriadkové konštatovanie je to, že vôbec nemôže byť reč o tom čo tvrdí kronika obce, teda že Tatranský dom /Poznámka prekladateľa: poťažne Mlynčeky/ vďačí za svoju existenciu mlynom. Tu bol len jeden mlyn, ktorý mohla obslúžiť jedna rodina a kvôli ktorému by sa tu skutočne nebolo v roku 1891 usadilo v predchádzajúcim už uvedených 6 rodín.
Kroniku miestnych dejín tamojší asi nezmenia, veď v takomto prípade by bolo treba dielo doplniť o založenie zotavovne. A to by zmenilo konštatovanie, vzťahujúce sa na založenie obce. Domnievam sa, že zdôraznenie toho všetkého je dôležité, aby aspoň tí, ktorým na Mlynčekoch záleží, poznali súvislosti ich založenia. O obci, jej založení nemožno hovoriť bez povšimnutia si kúpeľov. Tie dve veci spolu tvoria organický celok. Len tak môžu byť Mlynčeky perlou Karpát.
Dodatok.
V réžii Maďarskej balneologickej spoločnosti vydaná odborná kniha „Minerálne vody a kúpele Maďarskej ríše“ sa vo svojom vydaní z roku 1907 zapodieva aj nákladmi na zotavenie v kúpeľoch Tatranský dom. Podľa toho činila cena izbu 1,6 – 2,6 koruny, myslím si, že podľa polohy a vybavenia izby. Jednoduché zaopatrenie stalo 3 koruny. Čo to znamená v prepočte na forinty, na to sa tu teraz nemôžem podujať. Pre každý prípad však musím spomenúť, že odborná kniha sa zapodieva aj dosiahnuteľnosťou Tatranského domu a musím tu povedať, že v priebehu 80 rokov sa situácia podstatne nezlepšila. Generálne riaditeľstvo Košicko – Bohumínskej železnice, ktoré umožnilo zakúpenie zľavnených spiatočných sezónnych cestovných lístkov, vypravovalo tatranský rýchlik z Keleti pályaudvaru, ktorý došiel o14,33 hod. do Popradu, o 7. hodine. /Poznámka prekladateľa: „Keleti pályaudvar“ je budapeštianska „východná stanica“. / Prestúpenie na kežmarskú odbočujúcu železnicu, s príchodom na starú kežmarskú stanicu o 15,51 hod. /Terajšia bola postavená v roku 1916 – stará staničná budova existuje, slúži dopravným účtom./ Pred kežmarskou stanicou čakal hostí koč rodiny Krisákovcov alebo Zoricsákovcov, pomocou ktorého mohol hosť už o pol hodiny vdychovať nefalšovateľný, na ozón bohatý vzduch Tatranského domu. Poznám i dnešnú situáciu, veď väčšina ľudí sem chodí vlakom. Rákóczi expres odchádza do Popradu. Tam odtiaľ odchádza do Kežmarku pekný motorový vlak, avšak až po hodinovom čakaní, pričom v Kežmarku treba zasa hodinu čakať na autobus, ktorý Vás odvezie do Mlynčekov. Tak sa dostane hosť k svojmu cieľu o pol štvrtej, hoci vlak odchádza z Keleti pályudvru o hodinu skôr. Pred 80 rokmi mohol byť príchod o pol piatej.
A teraz cena izieb v československých korunách. Podľa mojich skúseností možno dostať komfortnú izbu za 80 – 100 korún bez ohľadu na počet osôb. Ťažko by bolo vypočítať, ako to korešponduje s 1,6 – 2,6 korunami z pred 80 rokov. Zaopatrenie neexistuje, poťažne ho podľa mojich skúseností nepožaduje. Maďarská strava je tu totiž neznámou vecou, každý si varí sám, alebo sa stravuje v meste alebo v horách, rozhodne za mastnejšie ceny než bola pred 80 rokmi 3 korunová cena zaopatrenia. A ešte jedna dôležitá informácia. Izbu si možno zabezpečiť len cestou Čedoku, čo sprostredkuje aj Igusz. V Igusze sa musíte odvolať na kežmarský Čedok a opakujem, meno obce znie Mlynčeky. Číslovanie domov je vzhľadom na veľký stavebný ruch nelogické, preto je najistejšie sa dotazovať na meno rodiny, ktorú Ibusz spätne potvrdí. Na bývalej Mestskej lúke je 8 víl luxusného prevedenia, ktoré sú očíslované 1 – 8, ale hneď po príchode do obce zistíte, že čísla obytných domov 1 – 8 sú na začiatku obce a z ich vonkajšieho vzhľadu možno okamžite zistiť, že rezervácia Čedoku sa na ne nevzťahuje. Keďže existujú Mlynčekom podobné názvy obcí, uvádzam ich smerovacie číslo. Je to 05976 a doporučujem sa tiež naučiť slovenské meno popradského okresu. Je to : okres Poprad. Iná je situácia tých, ktorí dôjdu motorovým vozidlom. Doporučujem trasu Eger – ÓZD – Bánréve, v Bánréve je veľmi pekná pohraničná stanica. S výnimkou soboty tu netreba dlho čakať. Z Bánréve do Rožňavy vedie výborná automobilová cesta. V Rožňave hovorí každý po maďarsky. Podľa mojich skúseností vyzývajú v obchodoch po slovensky horšie hovoriacich kupujúcich, aby hovorili po maďarsky. Odtiaľ je Poprad na 73 km, medzi tým je krásna Dobšinská dolina, odkiaľ serpentínami dosiahneme Stratenskú dolinu, po čom opätovným stúpaním dôjdeme do Popradu, ale skôr – pri jasnom počasí – sa nám ukážu štíty Vysokých Tatier. Odtiaľ postupujeme v doline Popradu smerom na Kežmarok, potom – takmer pri opúšťaní Kežmarku – pri starej Weinovej textilke /dnes Tatraľan/ sa otočíme na západ, smerom na Mlynčeky –túto odbočku označuje okrem smerovej tabule samostatne stojaca, niekoľko storočná klenbová budova, v ktorej je smutný Ježiš. Prejdeme cez svetelnou signalizáciou opatrenú kežmarsko – podolíneckú železničnú trať a o 3 km ďalej odbočíme z hlavnej cesty doľava, kde po niekoľkých stovkách metrov dosiahneme detskú zotavovňu červeného kríža, po čom sa z ľavej strany ukáže priehradou vytvorený rybník, z pravej strany dobytčia farma roľníckeho družstva a po nej tabuľa: Mlynčeky. Došli sme. Ľudia sú tu priateľskí, dobromyseľný, tu sa už môžeme dopytovať, kde nájdeme naše ubytovanie. Dôležité je naučiť sa jedno slovenské slovo: ubytovanie = szállás.
Po tom všetkom prajem dobrý odpočinok, zotavenie sa. Som si istý, že po objavení Mlynčekov budete stálymi návštevníkmi tohoto krásneho, starého miesta zotavenia.
V čase od spracovania do vydania tejto mojej písomnosti sa zatiaľ v Československu stalo kde – čo. Najsamprv to, že sa Dubček stal vhodným pre salóny, čo bolo jedinou prekážkou vydania mojej písomnosti. Druhou podstatnou zmenou je to, že i tam prežívajú obdobie podnikania a v Mlynčekoch inteligentný odborník hostiteľského priemyslu otvoril samostatnú cestovnú kanceláriu, spojenú s kultivovaným hostincom, kde možno dostať studené i teplé pokrmy. Meno cestovnej kancelárie je štýlové – volá sa Mlynturist, veď i terajšie meno obce je Mlynčeky. Mlyn je po maďarsky malom. I Vysoké Tatry sú dosiahnuteľne bez auta, lebo sa zriadila Fiaker-taxi služba, kde t. č. požadujú 90 korún za cestu z Mlynčekov do Tatranskej Lomnice, za cestu, ktorá tam i naspäť trvá trochu viac bež hodinu. I samotný fiaker premáva v krásnom prostredí, popri mohutných ihličnatých lesoch a kryštálovo čistých, rútiacich sa potokoch. Mlyturist zabezpečuje v miestnych poschodových luxusných bytoch dopredu rezervované ubytovanie. Od toho času bol vybudovaný aj lyžiarsky výťah, kde začiatočníkov vyučuje odborník.
Preklad z originálu knihy KÁRPÁTOK GYONGYE TATRAHÁZA od Dr. Kurthy László z roku1988, ktorý túto publikáciu s úctou venoval terajšiemu majiteľovi Vily Auróra . Z maďarčiny preložil Ing.Viliam Flachbart
....poznámka prekladateľa: v maďarskom originále sa pomenovanie Tatranský dom vzťahuje na : – kúpeľnú osadu, ktorá zanikla na jednu z víl tejto kúpeľnej osady, ktorá taktiež zanikla na pridruženú obec, ktorá sa toho času volá Mlynčeky
Predlov
O Tatranskom dome vieme všeličo, ale ešte viac je toho, čo azda nikdy nevyjde najavo. Ponáhľam sa preto s napísaním svojich doterajších poznatkov, lebo sa obávam, že odsúvaním zverejnenia týchto poznatkov o Tatranskom dome upadne do zabudnutia i to, čo sme o zrodení, o živote týchto prekrásnych kúpeľov, ako aj o vzniku pridruženej dedinky z hodnoverných prameňov zistili.
Prečo považujem za potrebné a dôležité oboznámiť maďarskú verejnosť s Tatranským domom? Preto, lebo maďarská verejnosť Tatranský dom žiaľ nepozná, nevie o tom, že jeho zakladateľmi boli Maďari a že Tatranský dom bol jedným z miest stretávania sa maďarskej duchovnej elity, a že pridružená dedinka, ktorá sa tiež volala Tatranský dom / jej dnešné meno znie Mlynčeky/ sa na cudzinecký ruch pripravila tak, že v letnom období parkujú zahraničné vozy, hlavne vozy z Východného Nemecka, takmer pri každom dome. S maďarskými hosťami sa tu môžeme stretávať len ojedinele, ale môžeme prehlásiť, že títo maďarskí hostia sú vracajúcimi sa obyvateľmi Mlynčekov.
Pri spracovaní tohoto prospektu mi ako prameň najlepšie poslúžil rukopisný záznam lekára Dr. Szelényiho Oszkára /syna zakladateľov/, napísaný v dňoch 28. júna 1896 až 2. novembra 1900, ktorý v chronologickom poradí zachytil tunajšie udalosti, príbehy a jednou z jeho najväčších zásluh je skutočnosť, že na základe knihy hostí, politikov, spisovateľov, umelcov. Tento rukopisný záznam sa volá“ Týždeň. Obrázkový časopis rôzneho obsahu. Rediguje Dr. Szelényi Oszkár. Vychádza každú nedeľu.“
Ďalším prameňom bol pánom Groszom Alfrédom, kežmarským profesorom telocviku, významným výskumníkom Tatier mne adresovaný list ba tiež odborná kniha „Minerálne vody a kúpele maďarskej ríše“ vydaná Maďarskou balneologickou spoločnosťou, ktorá vyšla v roku 1907. Zmieniť sa musím aj o knihe miestnych dejín, vedenej pri obecnej rade obce Mlynčeky /Chronica obce Mlynčeka/, ktorej tvorcom bol riaditeľ miestnej školy, pán profesor Anton Buzák. Autor býva v Mlynčekoch od roku 1958 a tak spracoval časti týkajúce sa minulosti dedinky na základe vypytovania sa starších miestnych obyvateľov. O krásnych kúpeľoch, ktorým vďačí dedinka za svoju existenciu sa takmer nezmieňuje. Tak je jeho konštatovanie, týkajúce sa založenia, od základu nesprávne. Píše, že dedinka vďačí za svoju existenciu mlynom. K tomu konštatovaniu dospel snáď v dôsledku mena obce – maďarské slovo „malmocskák totiž znie po slovensky „mlynčeky.“ Neskôr dokážem faktom, že v Mlynčekoch nikdy neexistovalo súčastne viac mlynov. Kronika však i napriek tomu obsahuje niekoľko konštatovaní súcich ako prameň, na ktoré v ďalšom poukážem i s označením prameňa.
Najhodnotnejším pramenným materiálom je ovšem majiteľom, Szelényi Gusztávom v roku 1901 vydaný prospekt, ktorý uvádza u jednotlivých budov ešte aj počet izieb. Podľa toho v roku 1901 pozostával Tatranský dom „klimatická liečebná osada a vodový liečebný ústav“ – rekreačné stredisko a letné sídlo v Spišskej župe, na úpätí Vysokých Tatier, z nasledujúcich budov:
Vila Tatranský dom 8 izieb Turistický dom 17 izieb
Poľovnícky dom 3 izby Vila Hygiea 12 izieb
Vila Iris 5 izieb Vila Auróra 6 izieb
Vila Diana 3 izby Vila Kossuth 3 izby
Vila Budapešť 10 izieb Vila Flóra 4 izby
Pastiersky dom 4 izby
Celkove teda pozostával kúpeľný komplex Tatranský dom z 11 budov so 78 izbami. Balneologickou spoločnosťou vydaný prospekt sa zmieňuje len o 73 izbách, z čoho možno usúdiť, že 5 izbovú vilu Iris v roku 1907 vzhľadom na jej technický stav už nebrali do úvahy. Naproti tomu je však faktom, že budova v tridsiatych rokoch ešte stála a len v prostriedku tridsiatych rokov došlo k zbúraniu. V roku 1901 vydaný prospekt osobitne uvádza možnosti zabávania sa, ako kaviareň, požičovňu , denníky, tenis, kolkáreň, kriket a rybolov.
Kde je Tatranský dom?
Tatranský dom sa nachádza v strede pomyslenej čiary, vedenej z Kežmarku k úpätiu Vysokých Tatier, vo vzdialenosti 7 km tu odtiaľ i tam odtiaľ. Podľa odbornej balneologickej knihy uvedenej ako prameň „ je Tatranský dom vybudovaný v údolí Kežmarskej Bielej vody, v strede ihličnatého pralesa...“. musíme to spresniť v tom zmysle, že Tatranský dom je vybudovaný na okraji ihličnatého pralesa, ktorý ihličnatý les tvorí súvislý celok až po Vysoké Tatry. Medzi vlastnými kúpeľami a Kežmarkom vznikla a rozširovala sa malá obec, od ktorej až po Kežmarok siahajú pekne obrábané polia. V priebehu času sa malá obec stavebne takmer zlúčila s kúpeľmi, veď v časti kde sa nachádzajú kuchynské záhrady kúpeľov, sú toho času krásne, viacpodlažné , luxusné byty, ktoré priamo priťahujú cudzinecký ruch. Vedľa Mlynčekov uháňa kryštálovo čistá voda potoka Kežmarská Biela voda, ktorého spád priamo núkal vodnú energiu. Najstarší vodný mlyn o ktorom vieme je približne 300 rokov starý. Na vek mlyna usudzujeme z veku tých dvoch stromov, ktoré označovali vchod od Rakús a vchod od Strání pod Tatrami. Ten prvý je dub, druhý je lipa. Vek stromov určil miestny hlavný lesník, ktorý každý rok pozbiera žalude duba, aby v lesnej škôlke vypestoval sadenice, doposiaľ však neúspešne. Ako zriedkavý je dub v tomto prostredí, to viem od skôr už spomínaného pána profesora Buzáka, ktorý tam každý rok zavedie svojich žiakov, aby pozbierali listy duba pre herbár. Starý mlyn mal rozhodne určitú- i keď nie bezprostrednú- úlohu pri vzniku Mlynčekov.
Ako vznikol Tatranský dom?
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia zriadil Szelényi Gusztáv kežmarský obchodník na Bielej vode moderný vodný mlyn. V dôsledku toho zavreli na 300 rokov odhadnutý starý mlyn. Dnes už sotva možno zistiť, koho nápadom bola rekonštrukcia budovy starého mlyna na rekreačné zariadenie. Rozhodne však dali majitelia – rodiny Szelényi a Kéler – na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia budovu starého mlyna do poriadku, v rámci čoho bola stará budova opatrená dvomi verandami: jednou na východ orientovanou, zhruba 5x5 metrov, divým viničom zarastenou, pekne vyrezávanou drevenou budovou, ako aj menšou, na západ orientovanou verandou. Ta prvá slúžila ako jedáleň rodiny a ako prijímacia miestnosť väčších spoločností, druha na popoludňajšie čítanie a rozhovory. Samotnú budovu mlyna vnútri rozdelili na dve väčšie a dve menšie izby a vytvorili v nej aj kuchyňu a priechod. Izba orientovaná smerom na západ bola pomenovaná „Wasserfallzimmer“ /vodopádová izba/, veď vodopád ostal neporušený i po uzavretí mlyna až do prostriedku sedemdesiatych rokov – až v tomto storočí bol potok preložený do iného koryta, zhruba pred kuchyňu zrekonštruovanej budovy mlyna a pred vodopádovú izbu. Vráťme sa do minulého storočia, keď do vybudovaného rekreačného zariadenia pozvali jeho majitelia aj hostí, ktorí vnukli Gusztávovi Szelényimu a jeho švagrovi, Kelerovi Pálovi, kežmarskému advokátovi myšlienku, aby v tomto malebnom prostredí vytvorili väčšie rekreačné zariadenie, akému sa vtedy hovorievalo „kúpele“.
Budovať začali v roku 1883. V tomto roku vybudovali dve budovy. Vtedy sa zrodila vila Diana a vila Budapešť, ktorá pri svojom zrode dostala meno vila Tatranský dom a svoje konečné meno – vila Budapešť- dostala len neskôr, keď vilou Tatranský dom nazvali hlavnú budovu. V nasledujúcom roku vznikla vila Auróra, ktorá v porovnaní s predchádzajúcimi bola už elegantnejšou a bola vybudovaná v sasko /zipserskom/ štýle. Poznámka prekladateľa: Nemecké slovo „Zipser“ znamená „spišan“. Tieto tri vily boli umiestnené na pravej strane vozovky vedúcej do Tatier. Na ľavej strane vozovky vybudoval Szelényi Gusztáv ešte osem budov – známy je však len rok vzniku jednej z nich, a to rok vzniku hlavnej budovy, vily Tatranský dom. Je ním rok 1889. Táto vila mala na prízemí jedáleň, pred ňou veľkú zasklenú verandu a biliardovú miestnosť, na poschodí boli prvotriedne obytné miestnosti. Na južnej strane priliehala k budove kuchyňa a komora.
Z ďalších siedmich budov bola Irisz a Hygies vybudovaná zrejme skôr než vila Tatranský dom, lebo Dr. Szelényi Oszkár v liste zo dňa 27. februára 1898 s týmito počíta ako s už existujúcimi budovami. Otázny je však čas vybudovania turistickej vily, lebo vo vyššie uvedenom výpočte táto budova nefiguruje, ale v skoršom liste zo dňa 10. októbra 1897 Napísanom Dr. Szelényi Oszkárom tento svojim rodičom kladie otázku: „...čo je s turistickým domom?“. Prízemie vily Hygies bolo kúpeľným domom, ktorý podľa už citovanej balneologickej odbornej knihy pozostával z väčšieho spoločného bazénu a štyroch kúpeľných kabín. Stavebný štýl turistickej vily je podobný štýlu víl Diana a Budapešť a vykazuje znaky slovenského stavebného štýlu: na seba uložené, sotva orezané brvná, ktoré sú trochu otesané len na miestach styku. Bola to poschodová budova s kruhovou chodbou. Zvonka bola natretá svetlo žlté s červenou ozdobou okolo okien a parapetu, poťažne zábradlia kruhovej chodby. Úlohou tejto budovy bolo zabezpečiť pre turistov možnosť lacného ubytovania. Dvere malých izbičiek sa otvárali na kruhovú chodbu. Spomenúť treba, že kúpele Tatranský dom mali vlastný prívod elektriny a vodovodu. Elektráreň poháňala tá istá Biela voda, ktorá bola zdrojom energie pre starý mlyn počas celých 300 rokov.
Milým farebným pútačom kúpeľov Tatransky dom bolo umelé jazero s ostrovom uprostred a okrúhlym pavilónom na ostrove. Na ostrov sa dalo dostať člnom, ale aj malý mostík s uzatvárateľnými dverami viedol na ohradený ostrov. Dobre to je vidieť na pôvodnej fotografii zdobiacej obal. Všetkých 11 budov teda malo dohromady 78 izieb, na 99. strane balneologickej odbornej knihy uvedené údaje však hovoria už len o 73izbách. Rozmiestnenie budov je zrejmé z náčrtku číslo 1.
Vzniká malá dedina.
Ako sa dozvedáme z listu významného bádateľa Tatier, Alfréda Grosza, napísaného roku 1962, vznikli kúpele Tatranský dom, s výnimkou víl Tatranský dom a Turista roku 1891. Mali podľa Dr. Szelényiho Oszkára 23 hosťovských izieb. Táto kapacita si už aj vtedy vyžadovala početný personál, najmä keď uvážime, že údaj 23 hosťovských izieb mohol byť vo vzťahu k daňovému úradu aj kozmeticky upravený údaj. Vila Tatranský dom a Turista totiž nemali ani spolu 50 izieb. Avšak údaj z roku 1907 vznikol v roku vypracovania kúpno-predajnej zmluvy, musel byť teda každopádne hodnoverný. Podľa kroniky vedenej na Miestnom národnom výbore sa dostavili k Szelényimu Gusztávovi začiatkom 1890-ich rokov zástupcovia tých šiestich rodín, ktoré sa po návrate z Ameriky chceli usadiť v Mlynčekoch. Žiadali, aby im Szelényi Gusztáv poskytol v blízkosti kúpeľov pôdu, kde by mohli vybudovať svoje domy, chovať dobytok, mohli gazdovať a kúpeľom dodávať mlieko, maslo, ale hlavne pracovné sily. Ponuka bola veľmi korektná a užitočná pre obe strany a tak došlo k usídleniu sa šiestich rodín v bezprostredne blízkosti kúpeľov, a to na ich východnom konci. Rozmiestnenie jednotlivých rodín znázorňuje bez uvedenia ich rodných mien náčrtok číslo 2. Podľa uvedeného išlo o nasledujúcich 6 zakladateľských rodín: Macsák, Pitonyák, Zoricsák, Szvacsák, Csikovsky a Krisák. Rodina Szvacsákovcov o niekoľko rokov opustila Mlynčeky, ale ostatných 5 tu našlo z dobrodenia kúpeľov svoje živobytie. Rodina Krisákovcov a Zoricsákovcov kúpila koč a vykonávala ním prepravu medzi kežmarskou stanicou a kúpeľmi . prevažná časť potomkov uvedených piatich rodín býva i dnes v Mlynčekoch.
Oproti šiestim domom roku 1890 mali Mlynčeky na začiatku tridsiatych rokov už 27 domov, koncom vojny však 49. To viem z toho, že stará budova mlyna, ktorú obývali potomkovia rodiny Szelényiovcov až do jej zničenia v roku 1945, dostala vždy posledné číslo domu. Podľa kroniky obce sa Szelényi Gusztáv snažil zlikvidovať svoje mlynčekovské nehnuteľnosti a predával čoraz viac pôdy a záhrad tým, ktorí sa tam chceli usadiť. Podotýkam, že začiatkom 1920-tych rokov v Mlynčekoch usadený Gregor Pitonyák videl pozemkovú knihu a v tejto bolo územie na ktorom bola dedina založená uvedené pod menom „Krautgarten“ čiže kapustníky. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Krautgarten“ znamená „kapustná záhrada“ . /Horeuvedeným sa mi snáď podarilo preukázať, že medzi vznikom dediny Mlynčeky a kúpeľov bola tesná príčinná súvislosť, predsa je tu však aj novšie zistenie, zase na základe listu Dr. Szelényiho Oszkára z 29. januára 1898. V tomto liste sa kúpeľný lekár dokazuje svojich rodičov, či je v potoku dosť vody a koľkokrát bol mlyn spustený. Táto otázka je dôkazom toho, že v Mlynčekoch bol naraz vždy len jeden mlyn a ani jeho kapacita nemohla byť plne využitá.
Život v kúpeľnej osade
Vďaka obetavej a svedomitej práci Szelényiho Gusztáva a jeho manželky Kamitschka Vilmy široká verejnosť rýchle objavila Tatranský dom. Tatranský dom bol miestom pravidelného stretávania sa spisovateľov, umelcov a politikov. Objavili sa o nich verše, fejtóny a články v novinách s Dr. Szelényi Oszkár, kúpeľný lekár, súril ich pozbieranie a vydanie v knižnej forme. Názov tohoto prospektu sa zrodil tiež ako výťah zo spisu oduševneného nadšenca. Tento pôvodne znel: „Pozdravujem Ťa Ty milá kúpeľná osada, perla Karpát: Tatranský dom“. Neviem od koho pochádzajú tieto oduševnené riadky.
Vďaka horlivosti Dr. Szelényiho Oszkára sú nám známe i mená niektorých významnejších hostí, ktorí tu pravidelne letovali. Porovnávajúc ich mená s Tolnai Világlexikonom, vydaným v roku 1930 môžeme konštatovať, že z roka na rok sa tu zišla elita duchovného života. /Poznámka prekladateľa: „Tolnai világlexikon“´= Tolnaiho svetový lexikón./ Okrem iných patrili medzi vracajúcich sa hostí barón Wlassich Gyula minister osvety Bánffyho vlády, Várady Antal básnik a dramatik, riaditeľ akadémie divadelného umenia, dramaturg Národného divadla. Tu sa v lete pravidelne zotavovala Tormay Cedil oslavovaná spisovateľka a básnička tohoto obdobia, Irányi Dániel vládny komisár národnooslobodzovacieho boja z rokov 1948-49, Endrody Sándor básnik, zberateľ slávnych „kuruckých piesní“ a konečne i Tóth Kálmán, spisovateľ a básnik, reformovaný duchovný sa často objavoval v Tatranskom dome.
Je zaujímavé zmieniť sa o tom, že v roku 1891 bol s podpisom „Dixi“ zverejnený v Karpathepost, vychádzajúcej v Kežmarku článok, ktorý opisujúc krásu Tatranského domu navrhuje, aby sa po Kežmarok už vybudovaná železnica netrasovala ďalej smerom na Spišskú Belu, ale cez Mlynčeky do Starého Smokovca. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo Karpathenpost´= Karpatská pošta./ Tento návrh sa na šťastie nerealizoval, lebo Tatranský dom by vpádom železnice stratil jeden zo svojich najväčších pôvabov, ticho, čistý vzduch a neporušenú prírodu. Ale táto železnica z hľadiska obsluhy kúpeľov Tatranský dom nebola ani potrebná, lebo – ako som to vyššie už opísal – rodina Krisákovcov a Zoricsákovcov sa zakúpením koča zariadila na výkon prepravy medzi Kežmarkom a Tatranským domom.
Tatranský dom sa stal okrem miesta stretávania sa politikov a básnikov i miestom stretávania umeleckých maliarov. To je samozrejmé, veď krásy prírody núkali umelcom témy priamo na podnose. Reťaz Tatier sa nikde neprejavuje v takej peknej harmonickej jednote, ako práve pri pohľade od Tatranského domu. Na ľavom okraji vyrastá z ihličnatého pralesa pôvabný tvar Slavkovského štítu, uprostred stoja vedľa seba do neba siahajúci Lomnický a Kežmarský štít sťa by manželský pár, ako som to počul od svojich kežmarských známych. Vedľa nich malá Kežmarská kopa, ako keby bola ich dieťaťom. Napokon uzatvárajú reťaz Vysokých tatier oblé línie vápenatých štítov Belanských Tatier. Tieto nazvali domorodci „Wetterwinkel“ lebo podľa ich pozorovania netreba počítať s dažďom keď sú tieto vápenaté štíty bez mrakov. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Wetterwinkel“ možno voľne preložiť ako „prorok počasia“/
Horské pásmo Vysokých Tatier smeruje celkove z východu na západ, pri Slavkovskom štíte sa však otáča na sever. Od Mlynčekov je viditeľná práve táto na sever smerujúca reťaz. Ak je pre reťaz smerujúca z východu na západ, ktorá začína Kriváňom charakteristická ohromujúca krása je pre reťaz, ktorú vidíme od Mlynčekov charakteristická harmonická krása. /Poznámka prekladateľa: v skutočnosti končí a nie začína reťaz smerujúca z východu na západ Kriváňom./
Keď píšeme o spoločenskom živote Tatranského domu, nesmieme zabudnúť na tradičné Anenské bály. Ako sa dozvedáme z poznámok kúpeľného lekára Szelényiho Oszkára, tieto Anenské bály prebiehali za veľmi elegantných formalít – efektné tanečné poriadky, elegantné pozvánky charakterizovali ich vysokú úroveň. Nie náhodou napísal denník Magyatotszág vo svojom čísle zo dňa 9. apríla 1898: „Tatranský dom je staré, milé, skromné miesto, ktoré nepochybne budí najlepší dojem u rodinne založených ľudí... kde Irányi Dániel našiel na tak dlhý čas rekreáciu a zábavu.“ /Poznámka prekladateľa: „Magyarország“´= Maďarsko./ Z pera Dr. Szelényiho Oszkára pochádza aj nám zanechaný údaj, že Tatranský dom má viac než 300 vracajúcich sa hostí.
A možno ešte jedna zaujímavosť pre ďalšie pokolenia: V tomto období si časť hostí zasielala posťeľnú bielizeň predom, lebo sa viazala na vlastnú. Na znak úcty voči vracajúcim sa hosťom pomenovali majitelia kúpeľov jednotlivé vily- i keď nie úradne, ale v domácom žargóne- menami tam letujúcich stálych hostí. Tak sa v starej korešpondencii dočítame o vile Láng, vile Kreuzell, ale ich stotožnenie je dnes už takmer nemožné. Jedine v jednom prípade súbežných pomenovaní je pravdepodobné, že vila Láng je totožná s vilou Iris. V starej korešpondencii je totiž reč u jednej umeleckej maliarke, o istej pani Marninengovej, ktorá prehlásila, že vilu Láng chce namaľovať spolu s jazerom. Obraz aj namaľovala- je v mojom vlastníctve- a je vzácnou pamiatkou preto, lebo vila Iris zbúrali ešte medzi dvomi svetovými vojnami vyfotografovaná nebola. Maľba je nádherným dôkazom toho, že pôvabná, harmonicky stvárnená hrazdená budova s verandou mohla byť jedným zo skvostov kúpeľov.
Referát o kúpeľnom živote Tatranskom dome nemôže postrádať spomienku na majálesy, ktoré sa v týchto kúpeľoch konali. Keď som za prítomností starších ľudí spomenul meno Tatranský dom, hneď obrátili reč na majálesy. Z ich vyprávania preto vieme, že miestom majálesov bol prázdny trávnatý priestor za vilou Diana. Na majálesoch hrala cigánska a požiarnícka hudba – víno, pivo, párky vniesli do osláv, na ktoré prišli mnohí aj z okolia, hlavne z Kežmarku, dobrú náladu. Dr. Szelényi Oszkár s dojímavou starostlivosťou radí svojim rodičom vo veci usporiadania majálesov odovzdaním skúseností získaných na jednom z bratislavských majálesov. Tam bolo možné dostať víno len v originálnych fľašiach, čím zabránili krsteniu vína vodou. O storočie neskôr sa už len usmejeme na jeho oznámení, že na jednom z majálesov Tatranskom dome pani Sonntagová podala pánu profesorovi Véghovi vodou krstené víno. Majálesy boli v móde ešte i medzi dvomi svetovými vojnami, len ich už neusporiadali pri vile Diana, ale naproti južnej strany vily Budapešť, na južnej strane vozovky.
Tatranský dom ako liečebná zotavovňa
V úvode spomenutá, mne ako prameň slúžiaca, o kúpeľoch maďarskej „ríše“ pojednávajúca balneologická odborná kniha uvádza na 99. strane, že v roku 1907 kúpil Dr. Muller kúpele a chce z nich vytvoriť liečebnú zotavovňu. Naproti tomu kúpeľný lekár Dr. Szelényi Oszkár v poznámkach svojho denníka uvádza už 28. júna 1896, že Tatranský dom poznali ľudia ako liečebnú zotavovňu už v roku 1896. Dr. Szelényi uvádza, že počas niekoľkých rokov navštevoval Gluckov vodoliečebný ústav, kde si osvojil spôsoby rôznych sedacích kúpeľov, zábalov a studenou vodou vykonávaných masáži. Tá istá poznámka v denníku svedčí aj o tom, že Szelényi bol zrejme v celej krajine známy ako odborník na vodné kúry.
Na jednom mieste píše že dostáva veľa listov, ktorých pisatelia chcú absolvovať v Tatranskom dome studenovodné kúry. Vo vode močili predtým pravdepodobne konáre ihličnanov, lebo jeden pisateľ listu vyslovene uvádza, že sa chce v Tatranskom dome kúpať v „krumholzi“ čo bolo podľa našich vedomostí pomenovanie kosodrevinových kúpeľov. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Krumholz“ = „kosodrevina“./
Tatranský dom sa stal teda počnúc rokom 1896 známym najprv ako vodoliečebný ústav. Údaj roku 1907 v balneologickej knihe je presný. V tomto roku bol spolumajiteľ Szelényi Gusztáv v dôsledku úmrtia jedného z majiteľov /Dr. Kéler Pál kežmarský právnik zomrel roku 1905/ nútený zo siedmych budov pozostávajúcu 73 izbovú liečebnú zotavovňu predať. Príčinou bol fakt, že Szelényi mal vtedy 62 roky a jeho synovia – všetci diplomovaní – nemali vedomosti o vedení hotelov. V roku 1907 sa prihlásil kapitálove silný Dr. Muller, ktorý prevzal zotavovňu. Rodina Szelényiovcov sa po predaji utiahla v starej budove mlyna. Táto mlynská budova bola vo vnútri luxusne vybavená majetok hodným štýlovým nábytkom a rodina tu trávila letá až do zničenia budovy, ku ktorému došlo v roku 1945.
Dr. Muller vytvoril z Tatranského domu v prvom rade pľúcne sanatórium. Napísať to treba preto, lebo v uvedenom období sa vo všetkých odborných knihách týkajúcich sa kúpeľov zdôrazňovalo, že chorí na TBC sú z nich vylúčení. Okolo 700 metrová nadmorská výška priťahovala aj chorých s rozšírenou štítnou žľazou. Nech je to akokoľvek smutné, ale z obchodného hľadiska bola liečebná zotavovňa ďaleko výnosnejšia, keďže bola v činnosti celoročne a nemala len sezónny charakter ako predtým. Dr. Muller sa zariadil vo vile Auróra, vilu premenoval podľa svojej ženy na vilu Helenu a ako taká figuruje v pozemkovej knihe i teraz. Helena zomrela v roku 1921 na TBC a Muller, aby sa zbavil pamiatky svojej manželky predal tatranský dom doktorovi Tutschovi, ktorý bol tiež pľúcnym lekárom. Tak fungoval Tatranský dom naďalej ako pľúcne sanatórium. Ako zaujímavosť spomeniem a spomína to aj miestna kronika, že počas prvej svetovej vojny bolo pľúcne sanatórium Tatranský dom prechodne činné ako vojenská nemocnica. Pravdepodobne s tým súviselo i to, že koncom vojny bolo veľa obetí španielskej chrípky i z radov obyvateľov dediny. Dr. Tutch viedol pľúcne sanatórium od roku 1936. Tento dátum je zaujímavý preto, lebo podľa v predchádzajúcom uvedeného môžeme v období rokov 1896 až 1936, teda presne 40 rokov, hovoriť o Tatranskom dome ako o liečebnej zotavovni.
Po smrti Dr.Tutscha jeho dcéra, ktorá nemala odborné znalosti, pľúcne sanatórium zlikvidovala. Tatranský dom sa na niekoľko rokov stal opäť sezónnou zotavovňou, pokiaľ ho neprenajala organizácii Hitlerjugend a do partizánskeho povstania pochodovali na jeho promenádach na povel ríšskonemecké deti.
Čo iného sa mohlo stať po vojne z Tatranského domu ak nie pioniersky tábor – veď predtým bývali počas šiestich rokov v starých budovách deti. Zmieniť sa tu musíme o Jozefovi Vrchovskom, ktorý bol počas 23 rokov starostlivým riaditeľom v minulom storočí vybudovaných kúpeľov. Mal dosť síl nielen na udržiavanie starých budov v dobrom stave, ale dal vybudovať ešte aj nové. /Nie obytné domy, ale obslužné miestnosti, učebňu, garáž a veľkú jamu na uskladnenie zeleniny./Najväčšou zásluhou Vrchovského bolo zistenie toho, že peňaženka pionierskej organizácie nestačí na údržbu starých budov, preto predal zamestnancom zotavovne na pravej strane cesty vedúcej do Tatier postavené vily Budapešť, Auróra a Diana a takto získané peniaze vynaložil na obnovu víl Tatranský dom a Hygiea. /Iris a turistická vila vtedy už neexistovali. Tú prvú zbúrali ešte v období medzi dvoma svetovými vojnami, kdekto druhá, drevená jednoposchodová vila sa stala po vojne obeťou požiaru./
Tri najstaršie budovy, ktoré sa dostali do súkromných rúk, boli starostlivými vlastníkmi sústavne dobre udržiavané a preto mohli nádejne očakávať ďalšie storočie. Vilu Tatranský dom, ktorá zdobí obal tohoto prospektu a ktorá bola hlavnou budovou zotavovne stihol osud zbúrania v roku 1985. ktosi totiž vymyslel, že v storočnej drevenej budove treba zriadiť sprcháreň. Od nepretržite tečúcej vode zhnili storočné hrady a na Vianoce roku 1988 štyri traktory roztiahli štyrmi smermi kostru budovy tvoriace brvná, v dôsledku čoho sa krásne, s veľkou starostlivosťou vybudovaná vila Tatranský dom zrútila ako hrad z karát. Takto potom ostala pionierskemu táboru pre detskú zotavovňu jediná budova, z kameňa vybudovaná vila Higiea. Zo starých 11 budov sa teda zničilo sedem, tri sú v súkromných rukách a jedna je detskou zotavovňou.
A čo sa stalo z malej dediny?
Rozvoj malej dediny započal v období medzi dvomi vojnami. Pokiaľ bolo v Mlynčekoch začiatkom tridsiatych rokov 27 domov, bolo ich o 15 rokov neskoršie takmer dvojnásobok, 49. V súčasnosti má dedina 140 domov s viac než 500 obyvateľmi. Treba teda povedať, že po vojne bolo v Mlynčekoch vybudovaných takmer 100 obytných domov a to nie hocakých. Hlavne na bývalej Mestskej lúke postavených osem luxusných chát je dôkazom toho, že miestni obyvatelia zistili jedinečnú krásu okolia a zamerali sa na cudzinecký ruch. Hlavne z Východného Nemecka dochádzajú masovo.
Cudzineckému ruchu do určitej miery bráni skutočnosť, že niet jedálne, len moderne vybavená krčma a dobre a dobre zásobovaný obchod s potravinami, v dôsledku čoho si hostia varia buďto sami, alebo obedujú v Tatrách za ďaleko mastnejšie ceny. Druhým obmedzujúcim činiteľom je skutočnosť, že obyvateľstvo nehovorí cudzími jazykmi, hoci personál potravinárskeho obchodu, vzhľadom na dlhoročnú prax, pomerne dobre rozumie nemčine. Z predchádzajúceho vyplýva, že tunajší ľudia sú pomerne zámožní. Treba ovšem vedieť i to, že stavebný materiál je tu veľmi lacný, potok Biela voda dodáva dedine nielen energiu a pitnú vodu, ale aj kameň a štrk. Treba vedieť, že od roku 1926 je v Mlynčekoch činný vodovodný závod mesta Kežmarok. V jeho pôsobnosti bola vybudovaná priehrada, za ktorou sa v priebehu 1 – 2 dní nazhromaždí veľké množstvo štrku. Jeho ťažba sa uskutočňuje tým spôsobom, že sa postupne otvárajú stavidlá priehrady a po odtečení vody tam ostane štrk výbornej kvality, ktorý potom vysoko výkonnými strojmi naložia do vlečiek a traktormi odvezú na staveniská. Stavia sa potom spoločnými silami – takmer každý sa vyzná v murárskych prácach – aj odborníkov je v Mlynčekoch dosť. Druhým zdrojom zámožnosti je usilovnosť ľudí. Tatranský dom ako zotavovňa už neposkytuje veľa pracovných príležitostí, ale tak mužov ako aj ženy zamestnáva v roku 1959 zriadené roľnícke družstvo, ktoré sa vo veľkom zaoberá chovom kráv. Pôda okolia je totiž pre pestovanie krmovín vynikajúca. Druhou stálou pracovnou možnosťou je v Kežmarku už asi 200 rokov činná textilná továreň Wein, ktorá sa t. č. volá TATRAĽAN. Táto veľká továreň môže zamestnať každý počet mužských i ženských pracovných síl. Príťažlivosť dediny pre ľudí, ktorí sa tam chcú usídliť zvyšujú okrem pekného prostredia lacné stavebniny, ktoré poskytuje nielen koryto potoka Biela voda, ale aj rozsiahly les rozprestierajúci sa nad dedinou, ktorý zabezpečuje drevo a to hlavne lacné drevo tak pre stavby, ako aj kúrenie v zime. A ešte čosi. V júli a auguste sú lesy plné jahôd a malín. Vitamínové starosti tu teda nie sú. Problematický je jedine len nedostatok stavebných parciel. Dedina sa rozprestiera na ľavom brehu potoka Biela voda. Na pravom brehu sú lúky plné kvetov a polia. Postavením čo i len jedného mosta by bolo možné i na pravom brehu zabezpečiť pre ďalšie storočie potrebnú infraštruktúru a stavebné parcely.
Zábava v Mlyčekoch.
Prvoradou zábavou v Mlynčekoch je samozrejme turistika. Ako som to napísal na začiatku prospektu, rozprestierajú sa Mlynčeky práve v polovici cesty medzi Kežmarkom a úpätím Tatier. Z Kežmarku je do Mlynčekov hustá autobusová doprava. Smerom na Vysoké Tatry však niet autobusovej prevádzky. Preto prídu bez auta do Mlynčekov len tí, ktorých privábi hlavne kúzlo Mlynčekov. Možnosť zábavy tu však je. Kežmarčania už dávno objavili Mlynčeky a pri dobrom počasí v nedeľu úplne zaplavia autami okolie Bielej vody. Potok ostatne nie je vhodný na kúpanie. Jeho voda má 5-10 C, vhodná je skôr len na umývanie sa. Mlynčeky však majú aj na krátkodobé plávanie vhodné dva rybníky, ktoré vytvorili v roku 1959 vybudovaním dvoch priehrad na jednom z prítokov Bielej vody, na začiatku dediny. Vzniklo tak jazero o rozsahu pol štvorcového kilometra s pomerne teplou vodou, ktoré naplnia kúpajúci sa v teplom počasí nielen v nedeľu. Z priehrady sa otvára očarujúci výhľad na Vysoké Tatry. Je síce pravdou, že raz za 5 až10 rokov tam umiestnia tabuľu s kúpanie zakazujúcim nápisom, tú však v priebehu niekoľkých dní odstráni pobúrená verejnosť.
Smutná udalosť.
Pre obsluhu Mlynčeky obklopujúcich lesov tu vznikla prostriedkom minulého storočia centrála. Pre vedúceho lesníka tu vytvorili v drevenej budove pekný 4 izbový byt s 4,5 x 4,5 m verandou. Horáreň sa nachádza asi na 1 km od vily Diana, na pravej strane cesty, vedúcej do Tatier. O 200 m bližšie než je horáreň je v lese biely mramorový obelisk, ktorý je dobre viditeľný i z cesty. Na obelisku je nasledovný nápis: „Pietna spomienka na Kácsy Kósch Annu a jej manžela Kácsy Hellner Samuela 28. a 29. apríla 1891.“ Dráme sa odohrala pred takmer 100 rokmi, o udalosti kežmarská Karpathenpost neinformovala, preto ju zverejňujem tak ako som to počul od svojej starej matky, ktorá mala v čase tragédie už 24 rokov, chodila do Mlynčekov, mohla teda aktérov poznať. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo Karpathenpost´= Karpatská pošta./ Medzi lesníckymi manželmi bol veľký vekový rozdiel, deti nemali. Muž bol starší. Do lesníctva prišiel ako praktikant mladý lesník a ľahko si možno domyslieť, že medzi mladými vznikla citová väzba. Jej hĺbku charakterizuje to, že 28. apríla 1891 večer došlo medzi manželmi k polemike. Anna sa utiahla do svojej izby, ale neľahla si. Vyčkala kým sa dom utíšil, opustila horáreň a odišla na miesto označené obeliskom, kde sa otrávila, v dôsledku čoho zomrela. Druhý deň ráno hlásil personál hlavnému lesníkovi, že Anna nespala doma. Manžel tušil niečo zlého a zavolal svojich psov, ktorí rýchle našli Anninu mŕtvolu. Manžel odniesol ženinu mŕtvolu do horárne, za pomoci personálu ju pekne položil na máry, potom odišiel na miesto tragédie a na tom mieste, kde jeho manželka zomrela sa ranou do hlavy zastrelil. Mŕtvoly rodina odviezla. Podľa našich vedomostí nechal biely mramorový pomník postaviť ten mládenec, ktorý nechtiac bol príčinou smrti dvoch ľudí. Pred niekoľkými rokmi sa ma terajší hlavný lesník, pán Melich, ktorý hovorí výborne po maďarsky opýtal, či mŕtvoly odpočívajú pod pomníkom. Vtedy som mu vyrozprával vyššie uvedenú udalosť. Od toho času sú pred pomníkom každý deň čerstvé kvety.
Po hlavnom lesníkovi tragického osudu mali mlynčekovské lesy vždy dobrých hospodárov. Krásnu drevenú horáreň udržiavali v poriadku a veranda bola často miestom lesníckych porád. Spomedzi lesníkov minulého storočia musím vyzdvihnúť mená Ferencsika, Dovjáka a vyššie už spomínaného hlavného lesníka Melicha, ktorým vďačia za mnohé aj samotné Mlynčeky. Žiaľ lesnícka centrála sa pred 10 rokmi presťahovala do novo vybudovanej lesníckej osady na upätí Tatier, ktorá je blízko kežmarských napájadiel a volá sa Žľaby. Z peknej horárne sa stal robotnícky hotel, jedáleň, odpočívadlo, žiaľ stav budovy je znepokojujúci. Na obnovu niet peňazí. Sú tu obavy, že krásnu budovu stihne osud vily Tatranský dom. Včera ma náhly dážď zahnal na verandu do i stave ruiny ešte krásnej budovy horárne a mohol som len hádať, ktorá bola Annina izba, z ktorej vyšla pred sto rokmi na svoju osudnú cestu.
Výstavba kostola v Mlynčekoch s happyendom.
Po smutnej udalosti nech pokračujem čímsi veselším zo života Mlynčekov. Treba vedieť, že obyvatelia Mlynčekov sú bez ohľadu na svoju straníckosť horlivými katolíkmi. Už aj v úvode spomínaná obecná kronika konštatuje, že prvá škola začala svoju činnosť v roku 1923 v byte Gregora Pitonyáka, ktorý byt bol pôvodne miestnosťou krčmy. Dobre si zapamätajme meno prvého učiteľa. Bol ním Jozef Bocskay. Niet záznamu o tom, že by boli v školskej miestnosti odbavovali aj bohoslužby, predsa však sa obecná kronika zmieňuje o duchovnom Jancsekovi, teda nejaká cirkevná pospolitosť tu už existovala. Podľa našich vedomostí veriaci Mlynčekov pred koncom druhej svetovej vojny dostávali duševnú útechu v susedných Rakúsoch, poťažne v Stráňach pod Tatrami a to v tamojších viac storočných katolíckych kostoloch. Podľa veriacich v Stráňach, je ich kostol už starší než tisíc rokov.
Po druhej svetovej vojne urobili z prízemia nám tak milej vily Budapešť jednu miestnosť, v ktorej postavili oltár, preniesli do nej harmónium, ale miestnosť bola malá pre vtedy podľa odhadu už viac než 300 člennú armádu veriacich. Farár dochádzal zo susedných Rakús, poťažne ho doviezol na jedinom zachovalom kočiari vždy ten veriaci, ktorý bol práve v poradí. Tento farár, keď videl obmedzený priestor, vyzval veriacich na usporiadanie verejnej zbierky a ich náboženskú horlivosť charakterizuje skutočnosť, že zberová komisia v priebehu jediného nedeľného odpoludnia – bolo to v roku 1947 – pozbierala na výstavbu kostola stotisíc korún. To bola v roku 1947 úctyhodná suma. Zdalo sa, že vec výstavby kostola je najlepšej ceste. Vybrali na výstavbu kostola najvodnejšie miesto, ktoré- podľa ich vedomostí – patrilo Kélerovi Tiborovi, kežmarskému advokátovi. Členovia výboru pre výstavbu kostola navštívili v Kežmarku Kélera, ten im však oznámil, že tento pozemok štát skonfiškoval a tak on nemôže dať nijaký súhlas na výstavbu kostola. Kéler Tibor požiadal členov komisie, aby zistili v pozemkovej knihe, na čie meno je na výstavbu kostola vybraná parcela zapísaná. Vtedy sa odohrala medzi stavebníkmi kostola a Kélerom veľmi pôvabná scénka. Predstúpil totiž vedúci výboru a povedal, že oni chcú postaviť dom Boží a to miesto ktoré „tam hore“, pričom ukázal na nebo, je ešte vždy zapísané na meno Tibora Kélera. Po tom dal Tibor Kéler s radosťou svoj súhlas na to, aby na mieste, ktoré bolo predtým jeho nemovitým majetkom, postavili kostol.
Začalo sa plánovaním, inžinier, ktorý mal veľké skúsenosti s výstavbou kostolov/ ak sa dobre pamätám Lipták/ vypracoval projekt v novogotickom štýle. Než by boli pristúpili k jeho realizácii, stala sa na jar roku 1948 čudná udalosť. Vedúcich cirkevného zboru predvolali do Kežmarku na žandársku stanicu, kde sa s nimi pekne porozprával jeden veľmi „prívetivý“ súdruh, ktorý vyjadril svoju nádej, že na výstavbu kostola určených 100 000 korún ponúknu na budovanie socializmu. Keď dostal zamietavú odpoveď, povedal im, aby si vec rozmysleli, do toho času ich ubytujú na žandárskej stanici. Zo záchytky ich na druhý deň predviedli a „prívetivý“ súdruh sa ich opýtal, či si to rozmysleli. Dostal opäť zápornú odpoveď. To sa tak opakovalo počas niekoľkých dní, kým nepredstúpil vedúci delegácie s tým, že oni by peniaze dali, ale cirkevný zbor by povedal, že peniaze prehýrili. Keby mohli dostať peknú potvrdenku o peniazoch, urobili by požadovanú ponuku.
S pekným potvrdzujúcim diplomom sa delegácia vrátila domov do Mlynčekov a zbor čakal 19 rokov, kým zákonnosť nedošla i tam. Vtedy žiadali vedúci cirkvi o prijatie u vtedajšieho prvého tajomníka Dubčeka, ktorý ich prijal a sľúbil im, že kým sa dostanú z Prahy do Kežmarku bude už 100 000 korún i s úrokmi za 19 rokov v sporiteľni. Tak sa aj stalo. Farár na najbližších bohoslužbách vyhlásil, že Pán vrátil svojim veriacim peniaze, ale tie stačiť nebudú, musí byť preto zvolaná nová schôdza. Tak ako predtým, pozbierali v priebehu jednej nedele ďalších 100 000 korún, okrem toho ponúklo roľnícke družstvo dopravné prostriedky a stavebné stroje. To sa stalo na rok roku 1968. Keď som tam bol v lete – v auguste – boli základy už hotové. Na šťastie neodsunuli tamojšie politické udalosti roku 1968 výstavbu kostola. Kostol bol vysvätený v novembri 1970. Vonkajšok neogotickej budovy chráni snehobiela ušľachtilá omietka, vnútri je 300 tmavočerveným zamatom potiahnutých sedadiel, elektrické vykurovanie, orgán, tri zvony, čo urobilo z kostola jednu a pamätihodností Mlynčekov. Napísať tu musím meno Gregora Pitonyáka, ktorý bol jedným z hlavných organizátorov a niekedy trpiacim subjektom výstavby. Bez jeho zaťa, Antona Macsicsáka a bývalého predsedu rady Jána Macsáka, ktorý bol vo funkcii 25 rokov, by kostol na miernom kopci nad obcou, na okraji lesa teraz nestál. Gregor Pitonyák sa žiaľ nedožil vysvätenia kostola – zomrel v júni roku 1968.
Doslov
Bez nároku na úplnosť bolo to najdôležitejšie, čo som chcel o Mlynčekoch a Tatranskom dome povedať. Isté je, že by sme v útrobách knižníc ešte našli materiál na túto tému, najmä v jednotlivých číslach Karpathenpost a jej predchodcu Késmárki Hírnok môžu byť poznámky o založení Tatranského domu, o jeho spoločenskom živote, na najdôležitejších skutočnostiach, ktorými sú čas začiatku zakladania, vývoj dediny a čas ukončenia výstavby tie však sotva môžu niečo zmeniť. /Poznámka prekladateľa: nemecké slovo „Karpathenpost“´= „Karpatská pošta, maďarský výraz „Késmárki hírnok“= „Kežmarský posol“./ Najdôležitejší údaj môžeme opäť získať z listu napísaného kúpeľným lekárom Dr. Szeléyi Oszkárom dňa 27. februára 1898, ktorý vtedy napísal, že pred 15 rokmi tu nebolo nič, len starý mlyn. Toto konštatovanie je dôležité z dvoch hľadísk. Prvé je to, že ako začiatok zakladania môžeme určiť 1883, ktorý dátum súhlasí s poznámkou Grósza Alfréda, veď on určuje ako rok výstavby prvých dvoch budov tiež rok 1883. druhým hľadiskom, k vôli ktorému je pre nás dôležité toto jednoriadkové konštatovanie je to, že vôbec nemôže byť reč o tom čo tvrdí kronika obce, teda že Tatranský dom /Poznámka prekladateľa: poťažne Mlynčeky/ vďačí za svoju existenciu mlynom. Tu bol len jeden mlyn, ktorý mohla obslúžiť jedna rodina a kvôli ktorému by sa tu skutočne nebolo v roku 1891 usadilo v predchádzajúcim už uvedených 6 rodín.
Kroniku miestnych dejín tamojší asi nezmenia, veď v takomto prípade by bolo treba dielo doplniť o založenie zotavovne. A to by zmenilo konštatovanie, vzťahujúce sa na založenie obce. Domnievam sa, že zdôraznenie toho všetkého je dôležité, aby aspoň tí, ktorým na Mlynčekoch záleží, poznali súvislosti ich založenia. O obci, jej založení nemožno hovoriť bez povšimnutia si kúpeľov. Tie dve veci spolu tvoria organický celok. Len tak môžu byť Mlynčeky perlou Karpát.
Dodatok.
V réžii Maďarskej balneologickej spoločnosti vydaná odborná kniha „Minerálne vody a kúpele Maďarskej ríše“ sa vo svojom vydaní z roku 1907 zapodieva aj nákladmi na zotavenie v kúpeľoch Tatranský dom. Podľa toho činila cena izbu 1,6 – 2,6 koruny, myslím si, že podľa polohy a vybavenia izby. Jednoduché zaopatrenie stalo 3 koruny. Čo to znamená v prepočte na forinty, na to sa tu teraz nemôžem podujať. Pre každý prípad však musím spomenúť, že odborná kniha sa zapodieva aj dosiahnuteľnosťou Tatranského domu a musím tu povedať, že v priebehu 80 rokov sa situácia podstatne nezlepšila. Generálne riaditeľstvo Košicko – Bohumínskej železnice, ktoré umožnilo zakúpenie zľavnených spiatočných sezónnych cestovných lístkov, vypravovalo tatranský rýchlik z Keleti pályaudvaru, ktorý došiel o14,33 hod. do Popradu, o 7. hodine. /Poznámka prekladateľa: „Keleti pályaudvar“ je budapeštianska „východná stanica“. / Prestúpenie na kežmarskú odbočujúcu železnicu, s príchodom na starú kežmarskú stanicu o 15,51 hod. /Terajšia bola postavená v roku 1916 – stará staničná budova existuje, slúži dopravným účtom./ Pred kežmarskou stanicou čakal hostí koč rodiny Krisákovcov alebo Zoricsákovcov, pomocou ktorého mohol hosť už o pol hodiny vdychovať nefalšovateľný, na ozón bohatý vzduch Tatranského domu. Poznám i dnešnú situáciu, veď väčšina ľudí sem chodí vlakom. Rákóczi expres odchádza do Popradu. Tam odtiaľ odchádza do Kežmarku pekný motorový vlak, avšak až po hodinovom čakaní, pričom v Kežmarku treba zasa hodinu čakať na autobus, ktorý Vás odvezie do Mlynčekov. Tak sa dostane hosť k svojmu cieľu o pol štvrtej, hoci vlak odchádza z Keleti pályudvru o hodinu skôr. Pred 80 rokmi mohol byť príchod o pol piatej.
A teraz cena izieb v československých korunách. Podľa mojich skúseností možno dostať komfortnú izbu za 80 – 100 korún bez ohľadu na počet osôb. Ťažko by bolo vypočítať, ako to korešponduje s 1,6 – 2,6 korunami z pred 80 rokov. Zaopatrenie neexistuje, poťažne ho podľa mojich skúseností nepožaduje. Maďarská strava je tu totiž neznámou vecou, každý si varí sám, alebo sa stravuje v meste alebo v horách, rozhodne za mastnejšie ceny než bola pred 80 rokmi 3 korunová cena zaopatrenia. A ešte jedna dôležitá informácia. Izbu si možno zabezpečiť len cestou Čedoku, čo sprostredkuje aj Igusz. V Igusze sa musíte odvolať na kežmarský Čedok a opakujem, meno obce znie Mlynčeky. Číslovanie domov je vzhľadom na veľký stavebný ruch nelogické, preto je najistejšie sa dotazovať na meno rodiny, ktorú Ibusz spätne potvrdí. Na bývalej Mestskej lúke je 8 víl luxusného prevedenia, ktoré sú očíslované 1 – 8, ale hneď po príchode do obce zistíte, že čísla obytných domov 1 – 8 sú na začiatku obce a z ich vonkajšieho vzhľadu možno okamžite zistiť, že rezervácia Čedoku sa na ne nevzťahuje. Keďže existujú Mlynčekom podobné názvy obcí, uvádzam ich smerovacie číslo. Je to 05976 a doporučujem sa tiež naučiť slovenské meno popradského okresu. Je to : okres Poprad. Iná je situácia tých, ktorí dôjdu motorovým vozidlom. Doporučujem trasu Eger – ÓZD – Bánréve, v Bánréve je veľmi pekná pohraničná stanica. S výnimkou soboty tu netreba dlho čakať. Z Bánréve do Rožňavy vedie výborná automobilová cesta. V Rožňave hovorí každý po maďarsky. Podľa mojich skúseností vyzývajú v obchodoch po slovensky horšie hovoriacich kupujúcich, aby hovorili po maďarsky. Odtiaľ je Poprad na 73 km, medzi tým je krásna Dobšinská dolina, odkiaľ serpentínami dosiahneme Stratenskú dolinu, po čom opätovným stúpaním dôjdeme do Popradu, ale skôr – pri jasnom počasí – sa nám ukážu štíty Vysokých Tatier. Odtiaľ postupujeme v doline Popradu smerom na Kežmarok, potom – takmer pri opúšťaní Kežmarku – pri starej Weinovej textilke /dnes Tatraľan/ sa otočíme na západ, smerom na Mlynčeky –túto odbočku označuje okrem smerovej tabule samostatne stojaca, niekoľko storočná klenbová budova, v ktorej je smutný Ježiš. Prejdeme cez svetelnou signalizáciou opatrenú kežmarsko – podolíneckú železničnú trať a o 3 km ďalej odbočíme z hlavnej cesty doľava, kde po niekoľkých stovkách metrov dosiahneme detskú zotavovňu červeného kríža, po čom sa z ľavej strany ukáže priehradou vytvorený rybník, z pravej strany dobytčia farma roľníckeho družstva a po nej tabuľa: Mlynčeky. Došli sme. Ľudia sú tu priateľskí, dobromyseľný, tu sa už môžeme dopytovať, kde nájdeme naše ubytovanie. Dôležité je naučiť sa jedno slovenské slovo: ubytovanie = szállás.
Po tom všetkom prajem dobrý odpočinok, zotavenie sa. Som si istý, že po objavení Mlynčekov budete stálymi návštevníkmi tohoto krásneho, starého miesta zotavenia.
V čase od spracovania do vydania tejto mojej písomnosti sa zatiaľ v Československu stalo kde – čo. Najsamprv to, že sa Dubček stal vhodným pre salóny, čo bolo jedinou prekážkou vydania mojej písomnosti. Druhou podstatnou zmenou je to, že i tam prežívajú obdobie podnikania a v Mlynčekoch inteligentný odborník hostiteľského priemyslu otvoril samostatnú cestovnú kanceláriu, spojenú s kultivovaným hostincom, kde možno dostať studené i teplé pokrmy. Meno cestovnej kancelárie je štýlové – volá sa Mlynturist, veď i terajšie meno obce je Mlynčeky. Mlyn je po maďarsky malom. I Vysoké Tatry sú dosiahnuteľne bez auta, lebo sa zriadila Fiaker-taxi služba, kde t. č. požadujú 90 korún za cestu z Mlynčekov do Tatranskej Lomnice, za cestu, ktorá tam i naspäť trvá trochu viac bež hodinu. I samotný fiaker premáva v krásnom prostredí, popri mohutných ihličnatých lesoch a kryštálovo čistých, rútiacich sa potokoch. Mlyturist zabezpečuje v miestnych poschodových luxusných bytoch dopredu rezervované ubytovanie. Od toho času bol vybudovaný aj lyžiarsky výťah, kde začiatočníkov vyučuje odborník.